Skutočnosť, že obžalovaný je špeciálnym recidivistom, nemôže slúžiť ako dôkaz jeho viny
I. O vine obžalovaného nemôže svedčiť ani skutočnosť, že je tzv. špeciálnym recidivistom vo vzťahu k majetkovej trestnej činnosti páchanej podobným, či totožným spôsobom. Z odpisu registra trestov na obžalovaného a rovnako zo zabezpečených rozhodnutí, ktorými bol obžalovaný v minulosti uznaný vinným zo spáchania totožných skutkov vyplýva, že obžalovaný de facto totožnú trestnú činnosť na rôznych miestach aj skutočne páchal, bol za ňu odsúdený, avšak trestná minulosť nemôže prejudikovať záver aj o spáchaní tohto skutku.
II. Pokiaľ ide o trestnú minulosť obžalovaného, ani jeho predchádzajúce odsúdenia za rovnakú trestnú činnosť nemožno považovať ani za nepriamy dôkaz, nakoľko sa netýka skutkových okolností, ale len a výlučne osoby obžalovaného. Ak by súd prijal názor prokurátora o tom, že trestná minulosť obžalovaného je usvedčujúcim dôkazom o jeho vine, tak na strane druhej by musel vice versa (naopak) pripustiť aj to, že ak by obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný, tak to svedčí o jeho nevine. Takýto záver možno označiť za absurdný. Z trestnej minulosti obžalovaného nie je možné vyvodzovať žiadne závery k stíhanej trestnej činnosti a už vôbec nie je možné v dokazovaní vychádzať z akéhosi predpokladu, že ak bol niekto v minulosti súdne trestaný či sa voči nemu vedie ďalšie trestné stíhanie, celkom určite sa dopustil aj ďalšej obdobnej či totožnej trestnej činnosti. Dokazovanie v trestnom konaní, či nedostatok usvedčujúcich dôkazov nie je možné nahrádzať len formálnym konštatovaním o odsúdení obžalovaného z minulosti.