Rozvod manželstva môže byť dôvodom pre zrušenie vecného bremena; bezodplatné zriadenie vecného bremena z citových dôvodov môže byť dôvodom pre jeho zrušenie bez primeranej náhrady

V čase vzniku vecného bremena boli žalobca a žalovaná manželmi, žili v spoločnej domácnosti v predmetných nehnuteľnostiach, ich vzťahy boli dobré, vecné bremeno bolo zriadené bezodplatne, iba z dobrej vôle a ochoty žalobcu. Žalovaná sa však odsťahovala z predmetných nehnuteľností, odvtedy býva v inej nehnuteľnosti, ktorej je spoluvlastníčkou (v podiele 1/3), nevyužíva vecné bremeno (právo doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností), má vyriešenú bytovú otázku, manželstvo strán bolo právoplatne rozvedené, po rozvode strán sa vzťahy vyostrili, prebiehalo medzi nimi viacero súdnych sporov (konanie o vyporiadanie BSM, o výživné žalovanej), žalobca si založil novú rodinu s ktorou v nehnuteľnosti býva a zveľadil ju. Uvedená zmena pomerov mala teda vplyv na spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, predmetné nehnuteľnosti zaťažené vecným bremenom žalovaná neužíva, nedomáha sa ich užívania, preto v prípade zrušenia vecného bremena sa žalovanej nestane ujma, naproti tomu žalobcovi ako výlučnému vlastníkovi predmetných nehnuteľností viazne na nich napriek zmene pomerov vecné bremeno, ktoré bráni nakladaniu s predmetnými nehnuteľnosťami, prišlo aj k prírastku vlastníkovi domu blízkych spolubývajúcich osôb. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vyššie popísanou zmenou pomerov vznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom žalobcu a výhodou z neho pre žalovanú, so zreteľom na zmenu pomerov nemožno od žalobcu ako výlučného vlastníka bremenom zaťažených predmetných nehnuteľností spravodlivo požadovať plnenie z vecného bremena, a to bez ohľadu na to, ktorá zo strán zavinila rozvrat manželstva. Súd prvej inštancie porovnal práva osoby z vecného bremena oprávnenej a povinnosti osoby povinnej, vzal do úvahy všetky okolnosti veci, zvážil, či oprávnenej z vecného bremena vznikne ujma v dôsledku zrušenia vecného bremena a porovnal jej situáciu s ujmou, ktorá vznikla vlastníkovi zaťažených nehnuteľností v dôsledku zmeny pomerov. Správne uzavrel, že hrubý nepomer vznikol v dôsledku zmeny pomerov. Pokiaľ teda rozhodol o zrušení vecného bremena na návrh žalobcu, jeho rozhodnutie bolo vecne správne, rovnako bolo správne jeho rozhodnutie o nepriznaní žalovanej náhrady za zrušenie vecného bremena, keďže povinný (žalobca) zriadil vecné bremeno jedine pre ochotu (z dobrej vôle a lásky k žalovanej) bezodplatne, nešlo o žiadnu kompenzáciu, žalovaná mu neposkytla žiadnu výhodu (v inom právnom vzťahu). Žalobca tvrdil a preukázal, že poskytnutie náhrady nie je na mieste, pretože by bolo v danej veci v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O.z.).