Rozhodovanie o nároku na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému došlo pred 31. 12. 2003

Do 31.decembra 2003 bol nárok zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom nárokom z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý upravoval Zákonník práce. Každý zamestnávateľ zamestnávajúci aspoň jedného zamestnanca bol ex lege podľa § 14a zákona č. 274/1994 Z.z. poistený pre prípad zodpovednosti za takúto škodu. Išlo síce o zodpovednosť zamestnávateľa, bolo však na Sociálnej poisťovni, aby v prípade vzniku poistnej udalosti nahradila za zamestnávateľa (na základe zákonného poistenia) poškodenému zamestnancovi preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná počas poistenia zodpovednosti za škodu (§ 44a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z.z.). V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 274/1994 Z.z., podľa ktorého Sociálna poisťovňa pri vykonávaní nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia podľa osobitných predpisov a poistenie zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu (Zákonník práce) zabezpečuje (ale nerozhoduje o nároku a následnej výške) výplatu náhrady škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu (Zákonník práce). Z uvedeného vyplýva, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená zasahovať do nárokov na náhradu za stratu na zárobku za obdobie do 31. decembra 2003, teda ani prezumovať ich existenciu.