Rozhodovacia právomoc ako obligatórny znak verejného činiteľa pre účely Trestného zákona

I. Ak sa štátny zamestnanec dopustí trestného činu zneužívajúc na to svoje postavenie, zamestnanie, funkciu, prístup k zdrojom a dôveru, ktorá mu bola zverená, nemusí sa automaticky dopustiť trestného činu verejných činiteľov. Pokiaľ nespácha trestný čin v súvislosti s právomocou rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a takéto rozhodovanie neobsahuje prvok moci a prvok rozhodovania, nekoná v pozícii verejného činiteľa a preto jeho konanie nemôže byť kvalifikované ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 326 Tr. zák. Totižto páchateľom tohto trestného činu nemôže byť hocikto, ale len verejný činiteľ, teda osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie (§ 128 ods. 8 veta prvá Tr. zák.). 

II...náplňou činnosti obvineného bola úplná príprava podkladov pre rozhodnutie, vrátane návrhu rozhodnutia, no právo vydať také rozhodnutie patrilo do pôsobnosti prednostu, ktorý zaň v konečnom dôsledku zodpovedal. Podľa odvolacieho súdu prednosta úradu nebol viazaný obvineným predloženými návrhmi, mohol ich korigovať, dať prepracovať, či rozhodnutie nevydať, takže obvineným predložené návrhy automaticky nezabezpečovali istotu a vecný obsah vydaného rozhodnutia inej osoby – prednostu úradu. Osvedčenia o odbornej spôsobilosti uchádzača takisto vydával prednosta úradu a to na základe zápisnice skúšobnej komisie, ktorej bol obvinený len jedným z členov. K čiastkovým skutkom udeľovania a rozširovania povolení na medzinárodnú cestnú nákladnú dopravu navyše odvolací súd ustálil, že žiadatelia spĺňali podmienky pre rozšírenie povolenia.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa dovolací súd stotožnil so závermi odvolacieho súdu, podľa ktorých obvinený nedisponoval rozhodovacou právomocou, keď z titulu svojej funkcie odborného radcu a člena skúšobnej komisie s konečnou platnosťou nerozhodoval o právach a povinnostiach subjektov a nebol ani v postavení, že by o nich rozhodovať mohol. U obvineného tak evidentne absentoval prvok rozhodovania, v dôsledku čoho u neho nebol naplnený jeden z obligatórnych znakov verejného činiteľa, a síce znak používania zverenej právomoci. Potom ak obvinený nekonal v pozícii verejného činiteľa, nemohol sa nedopustiť ani trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Odvolací súd túto relevantnú skutočnosť správne zohľadnil, preto ním ustálená právna kvalifikácia je správna a zodpovedá stavu veci a zákonu.

Podľa názoru dovolacieho súdu nemožno zákonný znak používania právomoci vykladať extenzívne tým spôsobom, že sa pod prvok rozhodovania tvoriaci esenciálnu zložku právomoci podradia aj ďalšie činnosti, napr. zaobstarávanie a príprava podkladov potrebných pre vydanie rozhodnutia, lebo takýmto výkladom by sa v konečnom dôsledku rozširoval okruh verejných činiteľov o subjekty, ktoré na procese rozhodovania síce participujú, no vlastnú rozhodovaciu právomoc nemajú. Týmto postupom by podľa dovolacieho súdu dochádzalo k neprípustnému rozširovaniu podmienok trestnej zodpovednosti.