Rozhodnutie o výške trov konania po potvrdení reštrukturalizačného plánu, ak pohľadávka na trovách nebola prihlásená do reštrukturalizácie

I. Právna úprava (§ 120 ods. 1 a § 155 ods. 2 ZKR) s neprihlásením pohľadávky spája zánik jej vymáhateľnosti, nie zánik existencie samotnej pohľadávky. Okresný súd bol oprávnený o výške náhrady trov konania rozhodovať aj po potvrdení reštrukturalizačného plánu, keďže neprihlásenie pohľadávky na trovách konania nemalo za následok zánik povinnosti nahradiť trovy konania, iba zánik vymáhateľnosti pohľadávky na trovách konania. Okresný súd napadnutým uznesením nerozhodoval o otázke vymáhateľnosti, a teda rozhodoval o odlišnom predmete – o výške pohľadávky na náhradu trov konania. Z tohto hľadiska je rozhodnutie okresného súdu o výške trov konania zákonné a neporušujúce základné práva sťažovateľa.

II. Skutočnosť, že dôsledkom potvrdenia reštrukturalizačného plánu je podľa § 156 ZKR zastavenie konaní, ktoré boli povolením reštrukturalizácie prerušené (§ 118 ods. 4 ZKR), nebráni súdu, aby o výške náhrady trov konania rozhodol. Rozhodovaním o výške náhrady trov konania v období po skončení reštrukturalizácie nedošlo ku konštituovaniu nového nároku veriteľa, pretože nárok veriteľa na náhradu trov konania existoval už v čase pred začatím reštrukturalizačného konania.

III. Otázka vymáhateľnosti pohľadávky na trovách konania má potom význam v prípadnom exekučnom konaní, kde sa sťažovateľ bude môcť brániť zákonným dôsledkom neprihlásenia pohľadávky v reštrukturalizácii ‒ jej nevymáhateľnosťou. Sankcia neprihlásenia pohľadávky na trovách konania v reštrukturalizácii v zmysle § 155 ods. 2 ZKR účinne zabráni zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok.