Rozdielna odmena advokátov, ktorí zastupujú klientov v rovnakých veciach v prípade, ak má znášať náhradu trov právneho zastúpenia štát prostredníctvom centra právnej pomoci a diskriminácia

Podľa názoru najvyššieho súdu sa vyššie uvedená právna úprava javí ako diskriminačná voči žalobcovi (a vo všeobecnosti k advokátom), keď dochádza k situácii, že advokátov, ktorí zastupujú klientov v rovnakých veciach inak prináleží takáto odmena, no v prípade, ak má znášať náhradu trov právneho zastúpenia štát prostredníctvom centra právnej pomoci, znižuje sa táto odmena niekoľkonásobne, pričom môže klesnúť až na úroveň nákladov advokáta vynaložených v samotnom konaní. Takáto úprava zavádza rozličný/diskriminačný prístup k obsahovo zhodne poskytnutej právnej pomoci advokátmi v rozličnom čase z hľadiska odmeny a zasahuje do nadobudnutých práv advokátov. Nemožno pritom poprieť, že samotné poskytovanie právnej pomoci nemajetným klientom bezplatne alebo za zníženú odmenu na základe rozhodnutia štátu je súčasťou povinností vyplývajúcich z poslania advokáta a tradície advokácie. Hoci je úplne akceptovateľné, aby bol advokát povinný poskytovať právnu službu za zníženú odmenu, princípy jej právnej úpravy by mali zohľadňovať napríklad aj náročnosť poskytovanej právnej pomoci v danej veci z hľadiska jej obsahu a rozsahu. Ústavne ťažko udržateľnou sa tak javí aj samotná koncepcia určenia výšky odmeny advokáta ako odmeny paušálnej, ktorá nezohľadňuje počet vykonaných úkonov advokátom a iba nedostatočne náročnosť veci. Na uvedenom závere nič nemení ani ust. § 14b ods. 2 vyhlášky, ktoré umožňuje Centru právnej pomoci zvýšiť odmenu najviac o 100% ak oprávnenú osobu zastupoval advokát v mimoriadne náročnej alebo skutkovo zložitej veci, keďže ani táto skutočnosť (aj vzhľadom na jej fakultatívny charakter) nemusí zohľadňovať vyššie popísané aspekty poskytovania právnej pomoci (najmä odborná náročnosť veci).