Rezignovanie na zistenie názoru dieťaťa nie je z ústavného hľadiska prípustné ani vtedy, ak by bolo pri jeho vyjadrovaní zjavne ovplyvnené jedným z rodičov
I. Ústavný súd akcentuje, že všeobecný súd nesmie za žiadnych okolností rezignovať na zistenie postoja dieťaťa, a to ani v prípade, ak niektorý z rodičov robí kroky, ktoré takéto zistenie sťažujú ergo znemožňujú. Ústavný súd tým nemá na mysli len spôsob výsluchu priamo na pojednávaní, ale v uvedenom kontexte do popredia vstupujú iné možnosti spoznania predstáv dieťaťa vrátane súčinnosti s kolíznym opatrovníkom. Práve ten sa dokáže častokrát operatívnejšie stretnúť s maloletým dieťaťom a vhodným spôsobom zachytiť jeho skutočný a úprimný názor na danú vec.
II. Nedostatočná reflexia postoja dieťaťa z pohľadu ústavného súdu zakladá nielen rozpor s ustanoveniami čl. 4 a 6 základných princípov a § 38 Civilného mimosporového poriadku, ale je aj porušením práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). To platí naprieč celej škále do úvahy prichádzajúcich variantov styku.