Priznanie obžalovaného v rámci záverečnej reči nemožno použiť ako dôkaz

I. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že obžalovaný oľutoval svoje konanie vo svojej záverečnej reči, tak poukazoval na vyjadrenie obžalovaného, ktoré sa uskutočnilo mimo dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a ktoré preto nemôže byť podkladom pre záver súdu spočívajúci v tom, že obžalovaný sa k spáchaniu trestnej činnosti priznal. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že podľa § 2 ods. 19 Tr. por. súd pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní smie prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané (tzv. zásada bezprostrednosti). Predmetná základná zásada trestného konania teda stanovuje pravidlo, že súd musí pri rozhodovaní (t. j. posudzovaní viny či neviny, trestu, ochranného opatrenia, alebo náhrady škody) vychádzať len výsledkov dokazovania (napríklad výsluchy obžalovaného, svedkov, znalcov, čítanie výpovedí z prípravného konania, prípadne listinných dôkazov a podobne), ktoré boli vykonané v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Alebo povedané inak, skutkový stav a prípadne aj priznanie a oľutovanie trestnej činnosti zo strany obžalovaného, možno ustaľovať len dôkazmi, ktoré boli vykonané počas dokazovania na hlavnom pojednávaní.

II. Záverečnú reč obžalovaného teda nemožno považovať za dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. a jej obsah za dôkaz, nakoľko nasleduje vždy až po formálnom skončení dokazovania (t. j. nasleduje vždy až po „uzatvorení“ priestoru na vykonávanie dôkazov). Napokon záverečné reči oddeľuje od dokazovania aj samotný Trestný poriadok, ktorý ich upravuje v osobitnom štvrtom diely s názvom „Záver hlavného pojednávania“. Záverečné vystúpenia strán a ich zástupcov prebiehajú teda po skončenom dokazovaní, preto ich obsah nemožno použiť ako dôkaz. Argumentácia uplatnená v záverečných rečiach, ale môže viesť k doplneniu výsledkov dokazovania, alebo môže ovplyvniť súd pri hodnotení vykonaných dôkazov.