Priznanie nemajetkovej ujmy a prerušenie súdnych konaní po vyhlásení konkurzu

Súdne konanie, v ktorom žalobca uplatňuje právo na ochranu svojej osobnosti a domáha sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy, nie je v zmysle ustanovenia § 47 ods. 4 ZoKR takým konaním, ktoré sa týka majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, a preto tu ani nedochádza k jeho zákonnému prerušeniu. Správca konkurznej podstaty úpadcu nemôže podať žalobu na ochranu osobnosti úpadcu a ani nemôže v tomto súdnom konaní vystupovať v postavení žalobcu či žalovaného, nakoľko nie je nositeľom aktívnej a pasívnej legitimácie v takomto druhu sporu. Uvedenému nasvedčuje aj tá skutočnosť, že žalobca - úpadca by pri opačnom výklade stratil postavenie strany sporu a je veľmi ťažko predstaviteľné, akým spôsobom by správca konkurznej podstaty dokázal s úspechom obhajovať jeho záujmy v zmysle dokazovania následkov zásahu a príčinnej súvislosti so zásahom v osobnostnej sfére žalobcu, ktorý by sa tak, hoci je nositeľom uplatňovaného nehmotného práva, v spore mohol stať nanajvýš svedkom v takomto súdnom konaní. Taktiež by nedávalo zmysel, aby súd konal a rozhodoval o tom istom skutku (zásahu) a o žalobe dva krát a navyše s iným subjektom na strane žalobcu, t.j. pokiaľ by sa žalobca domáhal ospravedlnenia, súd by v konaní pokračoval a rozhodol, avšak v druhej časti žalobného petitu, kde by sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, by konanie ostalo prerušené, prípadne by sa na návrh konalo so správcom konkurznej podstaty a tieto konania by fakticky mohli prebiehať súbežne. Nároky z ochrany osobnosti treba posudzovať jednotne, pretože stále ide o to isté osobnostné právo, pričom len súd rozhodne, či dôsledky zásahu do tohto práva sú natoľko závažné, že žalobcovi prizná právo na náhradu nemajetkovej ujmy alebo inú formu satisfakcie.