Preukazovanie príčinnej súvislosti vzniku škody na zdraví a konania/zodpovednosti škodcu a doktrína straty šance, resp. prekážky lepšej budúcnosti
V prípade náhrady škody na zdraví pri uplatnení doktríny tzv. „straty šance - nádeje“ či „straty očakávania“ či „prekážky lepšej budúcnosti poškodeného“ žalobca nemusí preukázať 100% príčinnú súvislosť medzi správaním žalovanej a vznikom škody, musí ale preukázať, že nebyť takéhoto správania žalovanej, mala by žalobkyňa väčšiu šancu na priaznivejší výsledok. Podľa teórie straty šance stačí dokázať to, že žalovaná svojím konaním pripravila žalobcu o určitú šancu, aby ku škode nedošlo, či aby utrpená ujma nebola tak závažná, nemusí teda preukazovať plnú zodpovednosť škodcu za celú ujmu. Vychádza sa pritom z toho, že preukazovanie 100 % príčinnej súvislosti v medicínskej oblasti je neprimerane náročné, zložité a často aj objektívne nemožné, čo je spôsobené nielen prísnymi dôkaznými štandardmi, ale aj sebe vlastnou zložitosťou a nepredvídateľnosťou fungovania ľudského organizmu a tak je potrebné vyrovnať slabšie postavenie pacienta. Preto je nespravodlivé, aby túto neistotu niesol vždy pacient. Na základe tejto doktríny, správne uplatnenej prvoinštančným súdom, potom nebolo nevyhnutné, aby v tomto konaní o náhradu škody na zdraví bola bezpečne, nesporne, nad všetky pochybnosti a so 100 % istotou preukázaná príčinná súvislosť medzi správaním sa žalovaného a vznikom škody. Postačuje preukázať existenciu možnosti lepšieho výsledku a zároveň, že táto možnosť bola negatívnym spôsobom ovplyvnená škodnou udalosťou.