Prejudiciálne konanie
Vnútroštátny súd môže položiť ako predbežnú len takú otázku, ktorá sa týka výkladu primárneho práva (no len za predpokladu, že takáto otázka ešte nebola v minulosti rozhodnutá; v opačnom prípade sa totiž o takejto otázke nekoná a kancelár Súdneho dvora EÚ o tejto skutočnosti vyrozumie vnútroštátny (správny) súd a odkáže ho na konštantnú judikatúru v príslušnej oblasti) alebo platnosti a výkladu sekundárneho úniového práva. Úlohou národných súdov je, aby sa pýtali na skutočne dôležité veci, aby nepodávali predbežné otázky o čomkoľvek alebo akýmkoľvek spôsobom. Dôvody neprípustnosti pritom vytvorila samotná judikatúra Súdneho dvora EÚ.
V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ možno z obligatórnosti predkladania predbežných otázok súdom poslednej inštancie identifikovať v zásade tri výnimky, a to,
- nastolená otázka je zjavne irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a jej potencionálne zodpovedanie nemá objektívny dosah na prebiehajúcu vec, resp. je „akademická“, v tom zmysle, že nemá reálny základ v prejednávanej veci,
- prípady existencie ustálenej a nemeniacej sa judikatúry k príslušnej otázke a
- začatie prejudiciálneho konania nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad či adekvátna aplikácia úniového práva úplne zrejmá a nie je jednak namieste sa obracať na Súdny dvor EÚ a zbytočne ho „zaťažovať“, a tiež v dôsledku toho pre nedôvodné prerušenie neúmerne predlžovať správne súdne konanie.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies