Pre zisťovanie právomoci civilných súdov je podstatné materiálnoprávne hľadisko, skutočnosť, že vzťah je legislatívnou súčasťou súkromnoprávneho odvetvia, nehrá rolu

Podľa § 3 CSP v civilnom procese súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Podľa § 4 CSP, iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Citované zákonné ustanovenie upravuje prvoradú podmienku konania danosť civilnej právomoci. Inštitút právomoci sa štandardne chápe ako zákonom vymedzený rozsah činností, ktorých realizácia je právom, aj povinnosťou súdov. Všeobecným normatívnym základom súdnej právomoci sú úpravy článku 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konkrétnym normatívnym základom právomoci súdov činných na civilnom úseku je citovaná úprava § 3 CSP. Právomocou všeobecne sa rozumie oprávnenie toho ktorého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré zákon zveruje do jeho kompetencie. Ustanovenie § 3 CSP vymedzuje právomoc súdov v civilnom procese konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých (t.j. o sporoch, či iných právnych otázkach z nich vznikajúcich) konajú a rozhodujú súdy, pričom súhrnne ide o vzťahy (veci, nároky) súkromného práva (ius privatum) spravujúce sa princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie ich subjektov. Zisťovanie danosti právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu (materiálnoprávne hľadisko), nie od okolnosti, či predpisom upravujúci vzťah je legislatívnou súčasťou toho, či onoho súkromnoprávneho odvetvia (formálne hľadisko). Nedostatok právomoci súdu treba považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.