Pre účely určenia tarifnej odmeny treba rozlíšiť, či je spor o určenie, že veci patria do BSM, vedený proti 3. osobe alebo medzi manželmi

I. Možno súhlasiť s okresným súdom, že určovacím výrokom, že nehnuteľnosti patria do BSM, sa neurčí vlastníctvo konkrétnej strane sporu. No na strane druhej okresný súd nesprávne vychádza z toho, že predmetom sporu sťažovateľky bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do BSM. Okresný súd rozsudkom určil, že sťažovateľka a bývalý manžel sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli prevedené na tretiu osobu. Preto nebolo predmetom sporu určenie, či nehnuteľnosti patria do BSM, ale to, kto je konkrétnym vlastníkom nehnuteľností. Či sťažovateľka a bývalý manžel alebo v katastri nehnuteľností zapísaný vlastník. Preto okresný súd nesprávne aplikoval záver rozhodnutia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 187/2018, že obdobne ako pri určení, že vec patrí do dedičstva, sa neurčí vlastníctvo konkrétnej strane sporu. Rozsudok o určení, že sťažovateľka je bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, má na jej právo priamy dosah, keďže je podkladom na zápis jej vlastníctva do katastra nehnuteľností a výmaz vlastníctva zapísaného vlastníka.

II. Na vec sťažovateľky nemožno aplikovať ani okresným súdom aplikovaný záver z rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 116/2021, predmetom ktorého bolo iba medzi manželmi určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM z dôvodu, že na liste vlastníctva bol ako vlastník zapísaný len jeden z manželov. Okresný súd pri aplikácii záveru z tohto rozhodnutia, že ide o spor s peniazmi neoceniteľným predmetom, nezohľadnil podstatnú rozdielnosť, že sťažovateľka sa nielen s bývalým manželom, ale aj zapísaným vlastníkom sporila o určenie, že je vlastníčkou nehnuteľností. Spor sťažovateľky bol výlučne spor o určenie vlastníckeho práva, ktorý nemožno predbežne vyriešiť v konaní o vyporiadanie BSM. Preto ho nemožno prirovnať k sporom o určenie, že veci patria do dedičstva či BSM, týkajúcich sa dedičov a manželov, a nie práv tretích osôb.

III. Namietaný záver okresného súdu o určení odmeny za jeden úkon právnej služby pevnou sadzbou namiesto jej určenia z hodnoty nehnuteľností, o ktorých vlastníctvo sa viedol spor, je výsledkom zjavne mylnej aplikácie noriem vyhlášky, keď namiesto § 10 ods. 2 vyhlášky aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.