Pre posúdenie spotrebiteľskej povahy zmluvy je podstatné zistiť, za akým účelom bol poskytnutý úver či pôžička; neplatí domnienka, že ak sa nepreukáže opak, ide o spotrebiteľskú zmluvu

Súd prvej inštancie svoje závery o postavení odporcu ako spotrebiteľa založil len na domnienkach, vychádzajúcich navyše z nesprávneho právneho názoru na výklad § 52 ods. 4 Obč. zák. Podľa cit. ustanovenia je spotrebiteľom každý, kto pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pojem „v rámci podnikateľskej činnosti“ však neznamená, že by predmet zmluvy musel tvoriť súčasť predmetu podnikania zapísaného v príslušnom registri. Ustanovenie § 52 ods. 4 Obč. zák. totiž treba vykladať tak, že spotrebiteľom je osoba, pre ktorú uzavretie a plnenie zmluvy nepatrí k jej podnikaniu. Nie je však nevyhnutné, aby samotný predmet zmluvy patril do predmetu podnikania tejto fyzickej osoby. Je totiž celkom bežné, že podnikatelia robia na účely svojho podnikania rôzne úkony, ktorými nevykonávajú priamo predmet svojho podnikania, ale ktoré slúžia na tento účel. Podstatné je teda, aby existoval funkčný súvis s podnikateľskou činnosťou napr. tým spôsobom, že tovar alebo služby poskytované druhou stranou zmluvy sú určené na prevádzku alebo podporu jeho podnikateľskej činnosti. Takýto výklad je aj v súlade s vymedzením obchodnoprávnych vzťahov v § 261 ods. 1 Obch. zák. Naopak, opačný výklad, ktorý v podstate naznačuje súd prvej inštancie, by viedol k tomu, že v podstate žiadna úverová zmluva by nemohla byť obchodnoprávnym vzťahom, ale bola by spotrebiteľským vzťahom, pretože na strane dlžníka nikdy nemôže existovať predmet činnosti „prijímanie úverov a pôžičiek“. Takýto výklad nemožno akceptovať. Preto platí, že pri posudzovaní, či dlžník pri uzatváraní úverovej zmluvy koná ako spotrebiteľ, postačí zistiť, že úver bol poskytnutý na účely financovania jeho podnikateľskej činnosti. Úvaha súdu prvej inštancie, že v takom prípade by v úverovej zmluve bol uvedený presný účel úveru, je len špekulatívna; aj banky poskytujú bezúčelové podnikateľské (prevádzkové) úvery. Súd prvej inštancie však pochybil aj v tom, že vytvoril domnienku spotrebiteľskej vlastnosti u dlžníka z úverovej zmluvy, ktorú však zákon nepozná. Podľa § 192 C. s. p. v spojení s čl. 17 nariadenia č. 861/2007 totiž možno považovať za preukázanú len tú skutočnosť, pre ktorú je domnienka ustanovená v zákone. Z Občianskeho zákonníka, ani iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník zmluvy považoval za spotrebiteľa, pokiaľ dodávateľ nedokáže opak. Takúto domnienku nemožno vyvodiť aniz § 54 ods. 2 Obč. zák., na ktorý sa odvolal súd prvej inštancie, pretože toto ustanovenie hovorí o priaznivejšom výklade spotrebiteľskej zmluvy. Jeho aplikácia tak predpokladá pozitívne zistenie, že určitá zmluva je spotrebiteľská; nemožno z neho však vyvodiť domnienku, že v pochybnostiach sa každá zmluva považuje za spotrebiteľskú.