Právo vylúčeného účastníka domáhať sa súdnej ochrany

Rozhodnutie o vylúčení zo správneho konania je svojou povahou negatívnym rozhodnutím, t.j. nejedná sa o rozhodnutie, ktorým by sa konštitutívne priznávali účastníkovi subjektívne práva, príp. ukladali povinnosti, ale naopak účastník konania stráca, resp. prichádza o práva, ktoré inak pred právoplatnosťou predmetného rozhodnutia mohol riadne vykonávať. Strata práv pritom nemusí existovať len v procesnej rovine, ale môže sa nepochybne následne prejaviť aj v hmotnoprávnej sfére sťažovateľa. Ak bol totiž sťažovateľ vylúčený z predmetného (stavebného) konania, nemohol v tomto konaní (od právoplatnosti jeho vylúčenia) uplatňovať svoje práva, a tým ovplyvniť priebeh, ako ani výsledok samotného konania, ktorého záver môže/mohol mať dopad na práva a právom chránené záujmy sťažovateľa (ak má, resp. mal mať status účastníka konania). Uvedená skutočnosť vylučuje, aby správny súd žalobu odmietol odkazom na to, že samotné stavebné konanie, z ktorého bol žalobca vylúčený, bolo v čase podania žaloby a rozhodovania správneho súdu, právoplatne skončené. Súd pri aplikovaní testu, či procesné rozhodnutie orgánu verejnej správy nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania neskúma primárne to, či ešte účastník konania môže aktívne vystupovať v správnom konaní, z ktorého bol vylúčený, ale to, či samotné vylúčenie nemohlo mať vplyv na subjektívne práva účastníka konania.