Právo na zákonného sudcu. Pridelenie veci nesprávnemu senátu. Dĺžka daňovej kontroly.
Veľký senát dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky zo strany senátu 1S na postúpenie veci, keď konkrétnym postupom pri pridelení predmetnej veci došlo k tomu, že jej rozhodovanie nebolo zverené takému senátu najvyššieho súdu, ktorý by bol zákonným senátom v súlade s platnými pravidlami rozdeľovania práce medzi senátmi najvyššieho súdu. V situácii, ak by vo veci rozhodoval senát, ktorému vec podľa rozvrhu práce nepatrila, došlo by k porušeniu základného ústavného práva na zákonného sudcu, zakotveného v čl. 48 ods. 1 ústavy.
Veľký senát, rovnako ako trojčlenný senát má však oprávnenie (povinnosť) skúmať svoju právomoc na rozhodovanie, teda či boli splnené zákonné podmienky pre postúpenie veci trojčlenným senátom podľa § 22 SSP. Keďže zákon neupravuje existenciu žiadneho iného subjektu, ktorý by posúdil vzniknutý konflikt medzi trojčlenným senátom a veľkým senátom, môže to byť jedine veľký senát, ktorý tento kompetenčný spor rozhodne. Ak teda veľký senát dospeje k záveru, že chýba zákonný podklad pre jeho meritórne rozhodnutie, musí postúpenú vec vrátiť príslušnému trojčlennému senátu na prejednanie a rozhodnutie. Uvedený názor je súladný predovšetkým s princípom neodňatelnosti svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).