Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom

Ústavný súd chápe výhrady sťažovateľky z pohľadu normatívneho (teda rovinu kritiky noriem), na strane druhej ani sťažovateľka nespochybňuje spáchanie skutku, vadí jej len jeho právna kvalifikácia (posúdenie). S namietaným porušením zásady ne bis in idem sa súdy vysporiadali korektne [recidívu ako determinant výšky pokuty predpokladá aj § 19 ods. 6 písm. e) zákona o inšpekcii práce]. V individuálno-právnej rovine namietané rozhodnutie ústavnoprávne obstojí.

Vzhľadom na podrobné odôvodnenie rozsudku krajského súdu postačovalo najvyššiemu súdu v konkrétnych okolnostiach skutkového stavu len poukázať na detailné zhrnutie krajským súdom, sumarizáciu podstaty žalobných dôvodov, relevantnú právnu úpravu a na podrobné právne posúdenie veci krajským súdom. Preto je legitímne, ak najvyšší súd v odôvodnení poukázal na jeho dôslednú argumentáciu, stotožnil sa s ňou, prípadne ju doplnil.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o arbitrárnosti či nesprávnosti napadnutého rozsudku. Nemožno z neho vyvodzovať nesprávny procesný postup najvyššieho súdu vedúci k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Ako uviedol aj najvyšší súd, nesprávnym procesným postupom možno chápať taký, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom.