Pozastavenie výkonu advokácie

Ako však už kasačný súd uviedol vo svojich východiskách, v právnom poriadku Slovenskej republiky platí princíp výhradnej kompetencie trestných súdov rozhodovať o vine a treste za trestné činy a výhradná kompetencia orgánov činných v trestnom konaní trestné činy zisťovať a objasňovať (body 70 a 71 tohto rozsudku). Žalovaná takouto kompetenciou nedisponuje. Kasačný súd sa preto stotožnil so žalovanou v jej kasačnej argumentácii v tom, že nebola oprávnená na to, aby v procesnom postupe podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii posudzovala charakter dôkazov zabezpečených v trestnom konaní, dôveryhodnosť svedkov v trestnom konaní vedenom proti žalobkyni či integritu tohto trestného konania. Zohľadňovaním týchto skutočností by si žalovaná, práve naopak, osobovala právomoc, ktorou nedisponuje a prekročila by medze a limity jej správnej úvahy, ktorú v postupe podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii má (body 65 až 71 tohto rozsudku). Správny súd sa preto mýli pokiaľ žalovanej vyčíta, že sa týmito okolnosťami nezaoberala a dôsledne ich nezvážila, keďže sa nimi ani zaoberať nemohla. Na týchto úvahách nič nemenia ani formálne deklarácie žalovanej obsiahnuté v žalovanom rozhodnutí, že prihliada aj na vecné dôkazy zabezpečené orgánmi činnými v trestnom konaní, prípadne charakter a dôveryhodnosť svedkov. Tieto neprípustné kritéria žalovaná v žalovanom rozhodnutí nakoniec celkom zjavne neuplatnila. Ako už kasačný súd uviedol, výnimkou, kedy by žalovaná mohla posudzovať obsah rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, by bolo vydanie napr. vyslovene svojvoľného rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré by prima facie žalovanej indikovali zneužitie moci (napr. rozhodnutie bez odôvodnenia či bez odkazu na akékoľvek dôkazy).