Povinnosť prezidenta Slovenskej republiky menovať sudcov Ústavného súdu slovenskej republiky – Ústavná zvyklosť – Právo na prístup k voleným funkciám
Limity výkonu menovacích právomocí prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) vo vzťahu ku kandidátom predložených Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) sú dané možnosťou a zároveň jeho povinnosťou vybrať z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcu zvolených národnou radou, z ktorých prezident republiky musí vymenovať polovicu sudcov; prezident republiky je týmto návrhom národnej rady viazaný.
Je všeobecne známe, že ústavné zvyklosti majú v právnom (ústavnom) štáte veľký význam práve tým, že komponujú Ústavu Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) do funkčného celku a zapĺňajú priestor medzi strohým vyjadrením ústavy, princípov a inštitúcií a variabilitou ústavných situácií. V demokratickom právnom štáte je sotva predstaviteľné, aby interpretácia ústavy a jej zodpovedajúce ústavné zvyklosti po celú dobu od vzniku ústavy a ústavného súdu rešpektované a nenapadnuté a s nimi aj celá doterajšia prax troch prezidentov (z toho dvoch už volených priamo občanmi) a ich rozhodnutí (v piatich obdobiach) pri menovaní sudcov ústavného súdu od roku 1993 do roku 2014 boli účelovou dezinterpretáciou ústavy spochybnené.