Povinnosť odvolacieho súdu usmerniť žalobcu

Čo však bolo z pohľadu dovolacieho súdu najdôležitejším a pre objektívnu schopnosť rozhodnutí nižších súdov presvedčiť o ich správnosti aj možné (hoci nie vždy prítomné) subjektívne uzrozumenie v konaní neúspešného účastníka s jeho výsledkom absolútne kľúčovým, bolo to, že žiaden z nižších súdov sa v rámci argumentácie pomerne kategoricky odmietajúcej konkrétny žalobcom zvolený spôsob uplatnenia práva (za pomoci určovacej žaloby) nepokúsil vysvetliť, aká cesta by podľa jeho názoru bola schodná (čím samozrejme treba v intenciách diskutovaného rozumieť len procesnú prípustnosť a akceptovateľnosť určitého spôsobu uplatnenia práva a nie aj nárok žalujúceho na jemu konvenujúci výsledok konania). Platí pritom, že kým súdom v pozícii súdu prvej inštancie takúto nedostatočnosť argumentácie šlo vždy vytýkať len v obmedzenej miere (nakoľko tu istá zdržanlivosť má svoje racio tkvejúce v neposkytovaní procesne neúspešnému žalobcovi návodu, ako korigovať skorší podľa súdu nenáležitý postup, aby tak na jednej strane nedošlo k porušeniu pravidla rovnosti strán sporu a na druhej strane sám súd prvej inštancie neposkytol strane prostriedok pre zrušenie mu inak vecne správneho rozhodnutia), u odvolacieho súdu je namieste i v záujme spravodlivého usporiadania vecí, vylučujúceho odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae) usúdiť na presný opak. Odvolací súd totiž zanesením až do odôvodnenia svojho (konečného) rozhodnutia argumentácie v prospech alternatívy k žalobcom zvolenému, podľa nižších súdov ale nenáležitému spôsobu uplatnenia práva žiadne z vyššie naznačených rizík nepodstupuje. Výnimka v podobe možnosti vyvolania tým (a vedenia) ďalšieho sporu tu je bez ohľadu na existenciu poučenia o možnom spôsobe uplatňovania práva prakticky vždy a preto význam nemá, pričom práve argumentácia v prospech predstaviteľnej alternatívy je niečím, čo môže urobiť argumentáciu ako celok údernejšou a presvedčivejšou (i v záujme eliminovania pomerne bezútešnej a v štáte hrdiacom sa prívlastkom „právny“ absurdnej predstavy, že žiaden prostriedok na nápravu stavu považovaného za nezákonný vlastne ani neexistuje).