Posúdenie súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi

Zmyslom inštitútu premlčania je ochrana právnej istoty účastníkov právnych vzťahov a ich stimulácia k aktívnemu prístupu pri uplatňovaní ich subjektívnych práv v primeranom čase (v zákonom ustanovenej premlčacej lehote). Je preto zodpovednosťou každého nositeľa subjektívneho práva, aby ho uplatnil riadne a včas, a to pod hrozbou rizika jeho oslabenia v podobe nepriznania práva súdom v prípade, že bolo uplatnené po kvalifikovanom uplynutí času. Aj zo stabilnej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že uplatnenie námietky premlčania môže byť prípadne vyhodnotené ako neúčinné z dôvodu abusus iuris nepožívajúceho ochranu pre rozpor s dobrými mravmi a so základnou hodnotovou orientáciou spoločnosti pretavenou do právneho poriadku zásadne len v celkom ojedinelých prípadoch a za mimoriadnych okolností. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadol (ani v kontexte argumentácie sťažovateľa) také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právneho záveru najvyššieho súdu obsiahnutého v jeho napadnutom rozsudku, že vznesenie námietky premlčania protistranou sťažovateľa v danom prípade nevykazovalo znaky rozporu s dobrými mravmi. Sťažovateľom poukazovaná povaha právneho základu uplatňovaného práva na náhradu nemajetkovej ujmy (neoprávnený zásah do osobnostných práv) a ani v minulosti zaužívaná rozhodovacia prax súdov vedúca k záveru o nepremlčateľnosti tohto druhu práva totiž podľa názoru ústavného súdu (samy osobe) nemôžu zakladať rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi bez toho, aby k týmto skutočnostiam nepristúpili ďalšie mimoriadne skutočnosti, ktoré by v okolnostiach konkrétneho prípadu priamo a bez rozumných pochybností nasvedčovali tomu, že zo strany žalovaného došlo k takému zjavnému zneužitiu práva (na vznesenie námietky premlčania), že mu nemožno poskytnúť súdnu ochranu.