Porušenie prevenčnej povinnosti držať sa za jazdy v autobuse a spoluzavinenie, ak nie je preukázané, či by sa poškodený dokázal držať dostatočnou silou

I. Poslednou námietkou žalobkyňa tvrdila, že znalec uviedol, že pádu mohla zabrániť, len ak by sa držala silou viac ako 90 N. Zdôraznila, že znalec nevedel uviesť, či je schopná takúto silu vyvinúť vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav a konštrukciu tela. Preto podľa žalobkyne záver súdu prvej inštancie o jej spoluzavinení neobstojí.

II. Odvolací súd, rovnako ako predchádzajúce, nepovažuje túto námietku za dôvodnú. Súd prvej inštancie správne zameral svoju pozornosť na komplexné posúdenie situácie, ktorá vyústila do vzniku zranení žalobkyne, pričom podrobne ozrejmil porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyne. Popritom je preto bez právneho významu posudzovanie, či je vôbec žalobkyňa schopná držať sa silou viac ako 90N. Ak by sa totiž žalobkyňa neuvážene počas jazdy nepohybovala v autobuse, tak by k jej pádu nedošlo (a to i vzhľadom na to, že žiaden iný cestujúci nespadol vplyvom pribrzdenia autobusu, teda ani sediaci cestujúci). Podstata spoluzavinenia žalobkyne tak netkvela v posúdení, či by bola schopná zabrániť pádu v autobuse vzhľadom na jej telesné možnosti (schopnosť držať sa silou viac ako 90 N), ale v tom, či tomuto pádu mohla predísť, ak by sa zachovala opatrne a zodpovedne, a teda tak, ako by sa mal zachovať bežný cestujúci v hromadnej doprave. Zostáva dodať, že porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyne by nenarúšalo ani prípadné zistenie, že nie je schopná sa držať silou viac ako 90 N.