Pojmy „náhrada škody“ a „náhrada aj nemajetkovej ujmy“ a premlčacia doba

Zákon č. 58/1969 Zb. nepozná a neupravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V dôsledku prednosti medzinárodného práva sa začali nároky na náhradu nemajetkovej ujmy presadzovať, a to aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, keďže dohovor zaručoval väčší rozsah práva na odškodnenie nezákonnej väzby. Náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch rozhodnutí o vzatí do väzby vydaných pred 1. júlom 2004 je ako nárok založená čl. 5 ods. 5 dohovoru.

Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu, nie teda do majetkovej sféry fyzickej osoby. Vzhľadom na odlišný obsah pojmu ju treba odlišovať od majetkovej ujmy vrátane škody. Pojem „náhrada škody“ sa nemá vykladať ako „náhrada aj nemajetkovej ujmy“. Na to, aby sa „nezákonnosť“ v prípade väzby, po vykonaní ktorej bol poškodený právoplatne oslobodený spod obžaloby, naplnila, je potrebné naplniť hypotézu § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (väzba, po vykonaní ktorej bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby), ktorého dispozíciou je právo na náhradu škody, ale nie nemajetkovej ujmy.

Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti, najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života. Ujma nemajetkovej povahy ako dôsledok rozhodnutia o väzbe vzniká v dobe, keď je nezákonne obmedzená osobná sloboda subjektu, a zakladá nárok na jej náhradu, ktorá sa uplatňuje na základe priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 dohovoru.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinný od 1. júla 2004 zaviedol v § 17 ods. 2 okrem skutočnej škody a ušlého zisku aj ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy. Zákonodarca tu zahrnul pod náhradu škody aj náhradu nemajetkovej ujmy a tieto inštitúty spojil na základe analógie pre účely tohto zákona, uvedenú analógiu však nie je možné aplikovať spätne na účely zákona, ktorý s takýmto postupom nepočíta, t. j. na rozhodnutia vydané do 30. júna 2004. Naopak, spätná aplikácia takéhoto legislatívneho vymedzenia na výklad predchádzajúceho zákona, by znamenala extenzívny výklad zákona, ktorý by bol na dôvažok v neprospech oprávnenej osoby.

Z tohto dôvodu je potrebné aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka v zmysle § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý stanovuje, že pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Použitie Občianskeho zákonníka sa teda uskutočňuje v intenciách citovaného § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý tak stanovuje subsidiaritu Občianskeho zákonníka, ako aj podľa § 853 Občianskeho zákonníka.

Začiatok a dĺžku premlčacej doby je potrebné vymedziť v zmysle § 100 ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka – trojročnú premlčaciu dobu počítanú od času, keď sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy mohlo vykonať prvýkrát, ktorý splýva s okamihom právoplatnosti rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby (poslednou podmienkou vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je právoplatnosť oslobodenia spod obžaloby a ten deň je určujúci pre začatie plynutia premlčacej doby).