Po určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru musí zamestnávateľ zamestnanca vyzvať k nástupu do práce, inak jeho neprítomnosť nemožno považovať za porušenie disciplíny

Právne predpisy, konkrétne ustanovenie § 47 ods. 1 Zákonníka práce, predpokladajú, že ten z účastníkov, ktorý spôsobil, že druhý z účastníkov nemôže plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, alebo u ktorého inak nastala prekážka, ktorá bráni vo výkone práce, je povinný druhému z účastníkov vyjadriť ochotu plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru, poprípade mu oznámiť odstránenie prekážky brániacej výkonu práce; pretože len ten z účastníkov, ktorý je ochotný plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru sa môže domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia po druhom účastníkovi. Ak prestal zamestnávateľ v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 Zákonníka práce prideľovať zamestnancovi prácu (napr. v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa), hoci zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce potom, čo ho zamestnávateľ na to vyzval a vyjadril tak ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. V súlade s judikatúrou súdov, v čase trvania súdneho sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru formálne zanikla pracovná povinnosť zamestnanca prácu vykonávať. Vzhľadom na existenciu rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru bol zamestnávateľ povinný žalobkyňu vyzvať, aby nastúpila do práce, a tým jej umožniť pokračovať v práci. Je potrebné poznamenať, že by malo byť v záujme zamestnávateľa, aby zamestnanca na nástup do práce vyzval a umožnil mu pokračovať v práci. V prípade ak zamestnanec po tom, čo mu bola doručená výzva na nástup do práce výzvu, neuposlúchne, má neospravedlnenú absenciu a dopustí sa svojím konaním porušenia pracovných povinností vyplývajúcich pre neho z pracovného pomeru. V tejto súvislosti treba konštatovať, že súdna prax dlhodobú absenciu zamestnanca v práci hodnotí ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.