Pasivita pri riešení záväzku z podnikania a k vplyvu nedostatku snahy dlžníka voči veriteľom aj po konkurze ako k dôvodu pre zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer

I. Aj odvolací súd je toho právneho názoru, že zo správania sa žalovaného pred podaním návrhu na konkurz možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom a že zo správania žalovaného pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť žalobcu ako svojho veriteľa. Kúpnou zmluvou uzavretou medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu tovar a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu (§ 409 ods. 1 Obchodného zákonníka). Bolo preto základnou povinnosťou žalovaného kúpnu cenu žalobcovi riadne a včas zaplatiť, t. j. v celej výške a v lehote splatnosti a tejto povinnosti kupujúceho si žalovaný ako osoba s dlhoročnými skúsenosťami s podnikaním musel byť vedomý. Preto, ak sa žalovaný s plnením svojej povinnosti dostal do omeškania, bolo právom žalobcu podať návrh na vydanie platobného rozkazu. Žalovaný však svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil, po nadobudnutí právoplatnosti platobného rozkazu ako súdneho rozhodnutia, ktorým mu táto povinnosť bola uložená, žalobcovi neposkytol žiadne ďalšie plnenie, podnikateľskú činnosť ukončil a nielenže nepreukázal, ale ani len netvrdil také konkrétne a relevantné skutočnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako úkony žalovaného smerujúce k splneniu povinnosti kúpnu cenu uhradiť. Okolnosť, že v predchádzajúcich obdobiach pri omeškaní žalovaného žalobca sa svojho nároku súdnou cestou nedomáhal, nie je možné vyhodnotiť tak, že šlo o neobvyklý postup žalobcu, resp. o nátlakové správanie žalobcu a najmä nie je možné takéto zákonné konanie žalobcu vyhodnotiť tak, že žalovaného viedlo k ukončeniu podnikania. Bolo len na rozhodnutí samotného žalovaného ako fyzickej osoby, či v podnikaní pokračovať bude alebo či podnikateľskú činnosť ukončí. Práve skutočnosť, že žalovaný ako fyzická osoba podnikal cca 20 rokov viedla k prísnejšiemu prihliadaniu na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u žalovaného, pretože žalovaný si musel byť vedomý toho, že ak svoju povinnosť nesplní a splnenie dlhov zanedbá, v krátkom časovom horizonte budú splnené zákonné predpoklady domáhať sa oddlženia a vzhľadom na výšku svojich záväzkov a hodnotu majetku si musel byť vedomý, že miera uspokojenia pohľadávky žalobcu v konkurze bude nízka, pričom v tejto súvislosti je irelevantné, či a kedy žalovaný splnil, resp. mohli byť u žalovaného splnené predpoklady na podanie návrhu na konkurz.

II. Žalovaný pritom v konaní na súde prvej inštancie ani len netvrdil také svoje konkrétne konanie alebo správanie, ktoré by bolo úprimnou snahou riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností. Naopak, žalovaný zostal pasívny a nevyvinul žiadnu konkrétnu aktivitu smerujúcu k zániku jeho dlhu, a to ani v čase, keď svojim majetkom disponovať mohol, t.j. do začatia exekučného konania vyvolaného žalobcom a ani následne po podaní návrhu na konkurz.

III. Oddlžením sa síce pohľadávky voči žalovanému stali nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov tak, ako to upravuje § 166e zákona č. 7/2005 Z. z., čo však neznamená, že záväzky žalovaného zanikli a teda, že žalovaný nemá a nemôže aj po podaní návrhu a ukončení konkurzného konania poskytovať svojim veriteľom v rámci svojich možností a schopností plnenie. Napokon, aj zákonodarca v ustanovení § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. poctivý zámer dlžníka definuje tak, že z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností. Odvolací súd preto vyhodnocuje ako správny právny záver súdu prvej inštancie o zrušení oddlženie žalovaného pre nepoctivý zámer.