IV. ÚS 49/2025

Otázka posúdenia tvrdenia o „hrubom ohýbaní práva“ súdom ako hrubo urážlivého a sankcionovateľného poriadkovou pokutou

I. Nemožno súhlasiť s mestským súdom, že sporným výrokom sťažovateľka obvinila sudcu z trestného činu ohýbania práva. Takýto záver nevyplýva zo znenia sporného výroku, keď sťažovateľka za hrubé ohnutie práva označila výklad ustanovení aplikovaných mestským súdom.

II. Možno dospieť k záveru, že u mestského súdu pri posúdení toho, či bol sporný výrok hrubo urážlivý, prevýšil vnútorný subjektívny pocit osoby, ktorej bol výrok určený, nad tým, či ho objektívne možno považovať za hrubo urážlivý. Nemožno súhlasiť s mestským súdom, že sporný výrok znižuje dôstojnosť súdneho konania, aj keď treba zdôrazniť, že v okolnostiach veci sťažovateľky presahuje rámec zdvorilej komunikácie. Sťažovateľka sa mohla zdržať pomenovania odklonu od rozhodovacej praxe ohnutím práva, aj keď v hovorovej reči zaužívaným pojmom, no v súčasnosti už pojmom označovaným ako trestný čin.

III. Sporný výrok možno objektívne vnímať ako hyperbolizáciu právneho názoru sťažovateľky, že mestský súd vybočil z podľa nej bežnej rozhodovacej činnosti. V okolnostiach veci sťažovateľky je uloženie pokuty za sporný výrok vyjadrený len raz a v opravnom prostriedku, ktorý nie je objektívne vnímateľný ako hrubo urážlivý, zjavným právnym omylom. Tým došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.