Odôvodnenie určenia výšky nemajetkovej ujmy

Podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára 2009, právna prax postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákona; teda skutočnosť, že tieto kritériá sa novelou uskutočnenou zákonom č. 517/2008 Z. z. dostali do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali už v čase, kedy ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá.

Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj 7 Cdo 145/2011).

I keď odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že uplatnený nárok vo výške 53 110,27 eur je so zreteľom na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., primeraným, túto „primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami uvedenými v ustanovení § 17 ods. 3 zák. č. 541/2004 Z. z., ktoré odcitoval a tak sa odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti stalo nepreskúmateľným.