Ochrana osobnosti vs. prezumpcia neviny

Také konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a so žalobcom je zaobchádzané ako s páchateľom, je v rozpore s právom na ochranu osobnosti. Tento názor zastáva aj odborná literatúra, kedy pokiaľ odsudzujúce rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nemožno o zadržanom, o tom na koho bolo podané trestné oznámenie, o tom, na koho bola uvalená väzba, u koho bolo začaté trestné konanie, o obžalovanom či o neprávoplatne odsúdenom referovať ako o páchateľovi trestného činu. Preto je tiež do tejto doby neprípustné ho označovať ako kriminálnika, zločinca, podvodníka, násilníka a tak podobne. V tomto štádiu je potrebné zdržať sa akejkoľvek spravodajskej úvahy, ktorá by sa dotýkala viny tejto osoby, pretože vina je vec hodnotenia, ktoré prináleží výlučne súdu, či je potom prípustné o určitej fyzickej osobe ako o páchateľovi určitého trestného činu informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku.

II. V tomto prípade ide o stret (kolíziu) medzi právom na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 n. obč. zák. a slobodou práva prejavu a práva na informácie (čl. 17 Listiny základných práv a slobôd). Obe práva majú podobu základných práv, ktoré stoja na rovnakej úrovni, a teda by nemala byť daná bezdôvodne prednosť jedného práva pred právom druhým; avšak v prípade stretu týchto práv je potrebné určiť za akých podmienok a okolností má právo na ochranu osobnosti, respektíve sloboda prejavu a právo na informácie prednosť a riadne toto rozhodnutie odôvodniť. Je preto potrebné na základe konkrétnych okolností daného prípadu posúdiť, či dotknutý výrok dosahuje takú intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti danej osoby, a či je konkrétnej situácii primeraný. Je nepochybné, že verejnosť má záujem aj právo na šírenie informácií (tu konkrétne na informácie o prebiehajúcom trestnom konaní), kedy túto spoločenskú potrebu uspokojuje aj žalovaná tým, že vydáva periodické tlačoviny. Túto úlohu nemožno žalovanej odoprieť , avšak aj pri vykonávaní práva na slobodu slova je nutné dbať na to, aby zverejnené informácie neboli spôsobilé zasiahnuť do práv druhých a bezpodmienečne chrániť ich oprávnené záujmy.

I keď sa dovolateľka dovoláva rozsudku ESLP vo veci Campos Dâmaso proti Portugalsku, je potrebné uviesť, že rozhodnutie na danú vec neprislúcha, pretože zmieňovaný prípad riešil zverejnenie textu obžaloby novinárom pred jej oficiálnym prednesením v rámci konkrétneho konania a následnú trestnú zodpovednosť novinára. ESĽP v danej veci síce dovodil porušenie slobody prejavu podľa čl. 10 Dohovoru a usúdil, že v tomto prípade prevažoval záujem na informovaní verejnosti nad povinnosťou sťažovateľa ctiť prezumpciu neviny dotknutej osoby (vysoko postaveného politika), ale iba preto, že sťažovateľ len reprodukoval obsah obžaloby, nezaujímal stanovisko k prípadnej vine obžalovaného, uvedenie článku nenarušilo priebeh konania a prihliadal k výške uloženého trestného postihu pre sťažovateľa. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v rozsudku Campos Dâmaso proti Portugalsku , bolo hlavnou otázkou, či novinár mohol zverejniť informácie týkajúce sa samotného trestného vyšetrovania (a to vrátane informácií z tzv. tajného vyšetrovania) alebo nie. V prípade dovolateľky je však zrejmé, že mala právo poskytnúť verejnosti informácie ohľadom žalobcu, avšak mala tak učiniť spôsobom, ktorý by chránil jeho osobnostné práva, teda spôsobom, ktorým by z použitej expresívnej formulácie nepresvitalo subjektívne stanovisko ohľadom viny žalobcu.

Odvolací súd vo svojom odôvodnení ďalej uvádza, že dovolateľka mohla uviesť iba iniciály mena a priezviska žalobcu a nemusela tak uvádzať celé meno žalobcu, čím by splnila svoju informačnú povinnosť a zároveň by limitovala prípadný zásah do osobnostných práv. Avšak to, že dovolateľka uviedla celé meno žalobcu, sám nikdy nenamietal a ani tento samotný fakt nepovažoval za zásah do jeho osobnostných práv, preto nemožno súhlasiť s tvrdením dovolateľky, že práve takto bol vyvolaný zásah do jeho osobnostných práv. Žalobca nikdy nerozporoval uvedenie celého mena, ale iba spôsob, akým bol v spornom článku označovaný, t. j. že bola jeho osoba nazývaná ako kupliar . Naviac, žalobca sám poskytol médiám rozhovor, teda v tomto možno prisvedčiť dovolateľke, že verejnosť mala právo na uverejnenie mena aj priezviska žalobcu.