Ochrana dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny, keď sa stotožnil s jeho názorom o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a súčasne dospel k záveru, že vzhľadom na princíp istoty a z neho vyplývajúci princíp dôvery v akty štátu a princíp ochrany nadobudnutých práv je nevyhnutné chrániť dobrú vieru nadobúdateľov (odporcov v 1. a v 2. rade) a zachovať existujúci právny stav nehnuteľnosti. Krajský súd pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vyhádzal aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2219/2012, na závery ktorého poukázal a jeho východiská aplikoval na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľov. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu dostatočne objasnil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o existencii dobrej viery a dobromyseľnosti odporcov v 1. a 2. rade pri nadobúdaní nehnuteľnosti, ktoré, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, sťažovatelia v priebehu konania ani nerozporovali, resp. sa nevyjadrovali k okolnostiam nadobudnutia nehnuteľnosti odporcami v 1. a 2. rade. Ústavný súd preto konštatuje, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru odvolávajúc sa na závery rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny. V tejto súvislosti vyznieva rozporuplne námietka sťažovateľov o ústavne nekonformnom postupe krajského súdu, ktorý sa „opiera vo svojej rozhodovacej činnosti výlučne o rozhodnutie súdu cudzieho štátu“, keďže samotní sťažovatelia vo svojej sťažnosti viackrát argumentovali práve rozhodnutiami súdov Českej republiky.