Obmedzenie chovu zvierat môže byť zásahom do práva na súkromie

1. Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví predpoklady obmedzujúce základné práva a slobody, koná nielen nad rámec úpravy podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, ale zároveň uplatňuje svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Dochádza k tomu, že obec (mesto) svojím všeobecne záväzným nariadením upraví otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom.

2. Po odňatí základného práva alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanovenom vo všeobecne záväznom nariadení orgánu územnej samosprávy dochádza aj k nesúladu tohto nariadenia s čl. 12 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky.

3. Predmetom ochrany článkom 16 ods. 1 ústavy je „súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy“. Predmetom takto zaručenej ústavnej ochrany v platnom právnom poriadku je napríklad telesná integrita darcu transplantátu odňatého z tela živého človeka, do ktorej možno zasiahnuť, ak sa splnia podmienky, ktoré zákonodarca ustanovil v § 46 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Materiálne hodnoty súkromnej povahy nemožno stotožniť s majetkom fyzických osôb. Určovanie počtu zvierat, ktoré chovateľ môže chovať, je zásahom do sféry jeho súkromného života. Ochrana práv iných, ktorá je dôvodom verejného záujmu opodstatňujúcim taký zásah do súkromia, nie je v príčinnej súvislosti s počtom zvierat, ktoré chovateľ vlastní. Ochranu práv iných možno zabezpečiť úpravou spôsobu, ako sa chovateľ stará o svoje zvierat . Podmienkou uloženia takých obmedzení je, aby boli v súlade s ústavou.