Nulita správneho aktu

Nedostatok právomoci správneho orgánu sa považuje za jeden z dôvodov, ktorý má za následok nulitu správneho aktu. Nulita nastáva v dôsledku niektorých vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nie je možné hovoriť. Nemusí však ísť o vady, ktoré sú pociťované ako najzávažnejšie. Nulitná činnosť sa za autoritatívnu správnu činnosť nepovažuje a nikto nie je povinný ju rešpektovať. Nulitný správny akt je rozhodnutím, ktorý vydal správny orgán ktorý na to nebol vôbec vecne príslušný. Náš právny poriadok nulitu správneho aktu a jeho dôvody neupravuje, je však potrebné vychádzať z existujúcej judikatúry. Tá spája nulitu správneho aktu spravidla v dôsledku nedostatku právneho základu, nedostatku právomoci, vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu a pod..
Podľa platnej právnej úpravy je v zmysle § 250j ods. 3 OSP aj dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prípad keď vo veci rozhodol správny orgán bez oprávnenia. Takéto rozhodnutie možno v súlade s hore uvedeným vymedzením považovať za nulitný správny akt. V tomto prípade súd po zrušení napadnutého rozhodnutia konanie pred správnym orgánom zastaví pre nedostatok právomoci. Zákonodarca týmto reagoval na požiadavku právnej praxe, ale aj teórie práva vychádzajúcej z toho, že konanie predmetnom ktorého je preskúmanie nulitného správneho aktu je potrebné zastaviť, pretože neexistuje rozhodnutie, ktorého zákonnosť je potrebné v konaní pred súdom preskúmať. Nulitný správny akt preto súd najprv zruší a následne konanie v ktorom sa toto rozhodnutie preskúmalo zastaví. Oprávnenie súdu zaoberať sa nulitou správneho rozhodnutia z úradnej povinnosti nie je prelomením dispozičnej zásady, ktorou je správne súdnictvo ovládané, ale je jej logickým vyústením. Na týchto záveroch nič nemení ani to, že zákonodarca nulitu aktu výslovne neupravil.