NS SR: K možnosti súdu zasahovať do označenia žalovaného

I. Podľa názoru dovolacieho súdu z obsahu žaloby bolo celkom (t. j. bez dôvodných pochybností) zrejmé a zrozumiteľné, proti komu žaloba smeruje, preto súd mal akceptovať podanie žalobkyne a upraviť, že žalovaným v konaní je štát - Slovenská republika, za ktorú koná označený štátny orgán; opačný výklad treba považovať za prehnane formalistický, ktorý vo svojich dôsledkoch zasahuje do podstaty základného práva žalobkyne na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto ak súd jej žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pretože za žalovaného aj napriek odstráneniu vady žaloby naďalej považoval označený štátny orgán a nie štát, v ktorého mene tento orgán konal, jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a žalobkyňa uvedený dovolací dôvod namieta opodstatnene (§ 432 C.s.p.).

II. Procesný predpis by mal s odkazom na precedenčné závery ústavného súdu slúžiť predovšetkým ako účelný nástroj na nachádzanie hmotného práva a nie na to, aby sa z neho samotného stal zmysel celého konania. Presadzuje sa materiálny (prirodzenoprávny) prístup k procesu, pred jeho formalistickým poňatím, v ktorom má strana sporu pocit, že súd vedie konanie sám pre seba a nie pre ňu. Preto túto požiadavku treba vykladať tak, že súdy sa musia podieľať na dotváraní práva (žaloby); legitimitu tejto ich činnosti možno vyvodzovať z ich primárnej úlohy, ktorou je rozhodovanie o individuálnych prípadoch.