Nezávislosť postavenia Súdnej rady Slovenskej republiky

Postavenie Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) ako nezávislého ústavného orgánu je voči ostatným ústavným orgánom rovnocenné bez existencie akejkoľvek hierarchickej podriadenosti či nadradenosti voči prezidentovi Slovenskej republiky, parlamentu či vláde Slovenskej republiky, ktoré ju kreujú, a preto je ústavne neudržateľný názor o nevyhnutnosti, aby súdna rada pre výkon jej Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zverených kompetencií musela nevyhnutne požívať ich „politickú“ dôveru, resp. žeby jej členovia museli vo vzťahu k orgánu, ktorý ich kreoval, dodržiavať prísnu „politickú disciplínu“.

Aj orgány štátnej moci (vláda, parlament, prezident) sú viazané ústavou a zákonmi a podľa imperatívu čl. 2 ods. 2 ústavy môžu konať iba tak a v takom rozsahu, ako im to tento článok vymedzuje. Preto ak právna úprava (zatiaľ) mlčí o dôvodoch odvolania člena súdnej rady, platí zásada, že neexistuje ani objektívna možnosť odvolať členov súdnej rady pred uplynutím ich funkčného obdobia.

Priznanie orgánom kreujúcim členov súdnej rady ústavne neakceptovanú právomoc subjektívne, a teda svojvoľne odvolávať členov súdnej rady z ich funkcie pred uplynutím ich funkčného obdobia, by znamenalo absolútnu negáciu ústavou garantovaného ich funkčného obdobia.

Pokiaľ ide o „dôveru“ zo strany Národnej rady Slovenskej republiky, vlády alebo prezidenta Slovenskej republiky k osobe nominovanej týmito štátnymi orgánmi za člena súdnej rady, táto tu má iste svoje miesto, avšak vzhľadom na požiadavku nezávislosti súdnej rady a jej členov je význam tejto dôvery k nominovanému členovi ohraničený len na fázu rozhodovania o vymenovaní osoby za člena súdnej rady, avšak už nie aj na samotný výkon funkcie člena súdnej rady.

Vzhľadom na požiadavku nezávislosti súdnej rady a jej jednotlivých členov však nominujúci štátny orgán nemôže od člena súdnej rady, ktorého nominoval, v priebehu výkonu jeho funkcie člena súdnej rady vyžadovať (pod trvalou hrozbou odvolania zo súdnej rady pre „stratu politickej dôvery“), aby sa riadil jeho pokynmi a príkazmi, teda aby bol len vykonávateľom vôle nominujúceho štátneho orgánu, teda len akýmsi delegátom, ktorý verne tlmočí názory tých, ktorí ho delegujú.