Neschopnosť osoby s duševnou poruchou vykonať platný právny úkon musí byť postavená naisto; nestačí len možnosť alebo pravdepodobnosť

I. Ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje prípady, pri ktorých sú pochybnosti o spôsobilosti osoby vykonať právny úkon, hoci ide o osobu, ktorá nie je zbavená spôsobilosti na právne úkony, ani jej spôsobilosť nie je obmedzená. V takom prípade treba pre záver o neplatnosti právneho úkonu posúdiť, či osoba konala v stave duševnej poruchy, ktorá ju na tento úkon robila nespôsobilou.

II. Záver o nespôsobilosti konajúcej osoby však musí byť nepochybný, a preto je vylúčené robiť záver o konaní v duševnej poruche na základe pravdepodobnosti či možnosti. Na skutkové okolnosti, ktoré neumožňujú úplne jednoznačný záver o konaní v duševnej poruche, nie je možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Hoci je nepochybné, že riešenie otázky, či osoba v čase, keď urobila právny úkon konala v duševnej poruche, závisí od posúdenia skutočností, ku ktorým sú potrebné odborné znalosti, zároveň je nepochybná aj potreba osobného odborného vyšetrenia posudzovanej osoby znalcom s príslušného odboru, čo v prípade smrti tejto osoby je vylúčené. V takom prípade, keď odborné vyšetrenie konajúcej osoby už nie je možné z dôvodu jej úmrtia, musí byť zabezpečené, aby znalec mohol konfrontovať svoje odborné názory s ostatnými výsledkami dokazovania. Pre prijatie právneho záveru o neplatnosti darovacej zmluvy, však musí záver znaleckého dokazovania dávať jednoznačnú odpoveď na otázku, či posudzovaná osoba pri právnom úkone konala v stave duševnej poruchy.