Nerešpektovanie nálezu ÚS SR okresným súdom a ďalšie konanie so zbytočnými prieťahmi

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ÚS SR v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú:
a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
b) správanie účastníka súdneho konania a
c) postup samotného súdu.

Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. ÚS SR v súvislosti s prvým kritériom považuje za potrebné zmieniť sa o tom, že napadnuté konanie bolo už z hľadiska namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predmetom viacerých sťažností v konaniach pred ÚS SR. Vzhľadom na uvedené ÚS SR opätovne konštatuje, že predmet konania pred okresným súdom, teda návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam z hľadiska právnej zložitosti patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, preto ÚS SR nepovažuje namietané konanie za právne zložité aj s ohľadom na to, že pri rozhodovaní vo veci možno využiť existujúcu stabilizovanú judikatúru.

ÚS SR však pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti veci, a to najmä v súvislosti s nutnosťou rozsiahleho a opakovaného znaleckého dokazovania, ale aj v súvislosti s požiadavkou náležitého preukázania nevyhnutných investícií do vyporiadavaných nehnuteľností zo strany navrhovateľa v 1. rade a sťažovateľky, ktoré musí okresný súd brať do úvahy pri konečnom ustálení jednotlivých podielov pri vyporiadaní spoluvlastníctva. Napriek uvedenému zároveň ÚS SR konštatuje, že miera skutkovej zložitosti za žiadnych okolností nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Správanie sťažovateľky ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. ÚS SR v tejto súvislosti nezistil žiadne závažné okolnosti na strane sťažovateľky, ktoré by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania, preto konštatuje, že sťažovateľka v doterajšom priebehu konania poskytovala primeranú súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagovala včas, a zároveň konštatuje, že doterajšia dĺžka namietaného konania viac ako 26 rokov sama osebe indikuje, že správanie sťažovateľky a jej vplyv na dĺžku konania je zanedbateľný.

Napokon ÚS SR posudzoval samotný postup okresného súdu v namietanom konaní. ÚS SR poznamenáva, že ak aj nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. IV. ÚS 277/04). ÚS SR predovšetkým zastáva názor, že aj keď postup okresného súdu v preskúmavanom konaní bol v zásade plynulý, bez evidentnej nečinnosti a to isté platí aj pre priebeh napadnutého konania po právoplatnosti nálezu sp. zn. IV. ÚS 93/2012 z 19. apríla 2012, je nutné konštatovať, že konanie ako celok musí byť poznačené nesústredenou a neefektívnou činnosťou.

Rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý možno doterajší postup okresného súdu v namietanom konaní označiť ako nesústredený a neefektívny, je skutočnosť, že okresný súd v merite veci dosiaľ rozhodol až šesťkrát, pričom v prvých štyroch prípadoch boli rozsudky okresného súdu zrušené v rámci odvolacieho konania odvolacím súdom, v piatom prípade po podaní mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sťažovateľkou a navrhovateľom v 1. rade rozsudkom NS SR z 23. novembra 2004 boli rozsudky okresného súdu z 21. júna 2000 a odvolacieho súdu z 24. mája 2001 znovu zrušené a NS SR vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd aj šiestykrát meritórne rozhodol vo veci rozsudkom z 5. júna 2006, ktorý v odvolacom konaní ako vecne správny potvrdil aj odvolací súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 85/2007 z 29. januára 2008.

Po podaní mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) odporkyňou však NS SR napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil uznesením č. k. 1 Cdo 167/2008-724 z 28. augusta 2009, vec mu vrátil na ďalšie konanie a odvolací súd následne uznesením z 22. júna 2010 zrušil aj rozsudok okresného súdu z 5. júna 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. ÚS SR poukazuje na to, že nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu je opísaná v odôvodneniach zrušujúcich rozsudkov odvolacieho súdu, v ktorých rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie rozsudkov okresného súdu boli najmä:
a) nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu,
b) nesprávny postup pri určovaní hodnoty nehnuteľností a
c) nedostatočné preskúmanie nákladov na údržbu nehnuteľností z hľadiska ich nevyhnutnosti.

V tejto súvislosti ÚS SR poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07). ÚS SR napokon konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby konanie vo veci nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 26 rokoch jeho trvania (napr. IV. ÚS 165/09, IV. ÚS 82/2010). ÚS SR aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. IV. ÚS 173/05 zo 6. septembra 2005.

Keďže okresný súd uvedený nález ÚS SR nerešpektoval a vo veci aj naďalej konal so zbytočnými prieťahmi, ÚS SR opakovane vyslovuje názor, že takýto prístup všeobecných súdov k nálezom ÚS SR a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov konania ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu.