Nepriznanie náhrady trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa odvolacieho súdu teda ide o žalobu proti osobe bývalého správcu, ktoré konanie malo súvisieť s majetkom dlžníka nepriamo, a táto povaha súdneho konania umožňuje uplatnenie moderačného práva súdu pre záver o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej, hoci v konaní úspešnej. Bez ďalšieho vysvetlenia, v čom má spočívať takýto osobitný zreteľ. Tento svoj záver uzatvára konštatovaním „javí sa totiž nespravodlivým, aby veriteľ, ktorý uplatnil v konkurznom konaní nárok, v tomto konaní, v ktorom sa domáhal ochrany svojich práv, aj keď neúspešne, bol zaviazaný ešte nahradiť správcovi všeobecnej podstaty dlžníka náklady súvisiace s uspokojovaním nárokov na náhrade nákladov správcu pojatých do zoznamu pohľadávok proti podstate“. Na základe uvedených konštatovaní následne náhradu trov konania v konaní úspešnej žalovanej nepriznal.

Z citovaného odôvodnenia však vôbec nie je jasné, v čom má spočívať základná premisa podstatná pre aplikáciu paragrafu 257 CSP, a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, absentujú základné predpoklady preskúmateľnosti takejto úvahy. Nie je zjavné, či majú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívať v tom, že ide o nezvyčajnú žalobu, alebo tkvejú tieto dôvody v postavení žalovanej, ktorá bola pôvodne správcom vo vzťahu k dlžníkovi, ktorého veriteľom je žalobca v tomto konaní, prípadne v čom má spočívať nespravodlivosť javiaca sa odvolaciemu súdu a majúca taký závažný charakter, aby úspešná strana konania bola napokon povinná znášať svoje trovy sama, bez uspokojenia sa na neúspešnej strane konania v typicky kontradiktórnom procese. Úvaha odvolacieho súdu je tak vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, a vôbec vo vzťahu k odôvodneniu toho, kto a v akej výške má znášať trovy konania, nepreskúmateľná a zmätočná.

Navyše, výrazný prvok nepreskúmateľnosti a nejasnosti úvahy odvolacieho súdu vyplýva aj z toho, že potvrdil rozhodnutie o náhrade trov konania, pričom súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania s oporou v ust. § 256 ods. 1 CSP (bližšie však neosvetliac, prečo v súvislosti s aplikáciou ust. § 257 CSP ako základ pre rozhodnutie vzal ustanovenie upravujúce postup v prípade zastavenia konania, keď ide o rozhodnutie žalobu zamietajúce), a odvolací súd toto nekorigoval, úvahu potvrdil len s korekciou právnej úvahy vo vzťahu k použitiu § 257 CSP, znovu však nepreskúmateľným spôsobom (tu už správne odvolávajúc sa na ust. § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu k trovám konania pri meritórnom rozhodovaní).

Na základe uvedeného dospel veľký senát najvyššieho súdu k záveru, že v konaní došlo k tzv. vade zmätočnosti (§ 420 písm. f/ CSP), nakoľko súdy nižšej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnili sporovej strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zistenie takejto vady v procesnom postupe súdov, ktorý predchádzal vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť.