Nepoučenie žalobcu v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach o možnosti nariadenia pojednávania ako dôvod pre zrušenie rozhodnutia

I. Z obsahu rozsudku nevyplýva, na základe akých dôvodov pristúpil krajský súd bez ďalšieho k verejnému vyhláseniu rozsudku, t.j. prejednal vec bez nariadenia pojednávania, možno sa iba domnievať, že tento dôvod mohol byť založený na tej skutočnosti, že žalobca nepožiadal o nariadenie pojednávania v správnej žalobe, tak ako to predpokladá § 182 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 199 ods. 3 SSP.

II. Vo vzťahu k poučovacej (manudukčnej) povinnosti Správny súdny poriadok rozlišuje jednak všeobecnú poučovaciu povinnosť upravenú v § 26 SSP a jednak osobitnú poučovaciu povinnosť, ktorá je upravená vo viacerých ustanoveniach naprieč celým procesným kódexom (napríklad § 41 ods. 1, § 59 ods. 2, § 77 ods. 1) s tým, že je upravená aj vo vzťahu k správnej žalobe v sociálnych veciach v § 199 ods. 2 SSP, podľa ktorého správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach. Osobitná poučovacia povinnosť súdu v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach sa týka najmä tých procesných práv a povinností fyzických osôb, ktorých realizácia alebo rešpektovanie má zásadný význam pre efektívne hájenie, respektíve bránenie ich práv v konaní pred súdom. V rámci tejto poučovacej povinnosti súdu bolo preto podľa názoru najvyššieho správneho súdu potrebné poučiť žalobcu, aby sa tento v súdom stanovenej lehote vyjadril aj k možnosti požiadať o nariadenie pojednávania (o prerokovanie veci na pojednávaní). Podľa názoru najvyššieho správneho súdu nie je v tomto smere vylúčené ani pripojenie doložky podľa § 103 ods. 2 SSP, že ak sa účastník konania v takto určenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nebude mať námietky.

III. V súvislosti s právnou úpravou § 182 ods. 1 písm. g/ SSP, podľa ktorého jednou z obligatórnych náležitostí všeobecnej správnej žaloby je aj vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania, pričom na neskoršiu žiadosť žalobcu o nariadenie pojednávania už správny súd neprihliada, najvyšší správny súd uvádza, že právna úprava konania o správnej žalobe v sociálnych veciach aj vzhľadom na svoje osobitné postavenie, za predpokladu, že žalobcom je fyzická osoba, obsahuje v § 202 ods. 1 SSP vlastné náležitosti správnej žaloby, v ktorých povinnosť požiadať o nariadenie pojednávania absentuje.

IV.  Vzhľadom na to, že krajský súd v zmysle vyššie naznačeného žalobcu relevantným spôsobom nepoučil o jeho procesných právach a povinnostiach, najvyšší správny súd dospel k záveru, že je daný dôvod na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP v spojení s § 440 ods. 1 písm. f/ SSP.