Neposudzovanie nemožnosti od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával súdom

Konania o nárokoch z neplatného rozviazania pracovného pomeru sú už tradične teóriou procesného práva i judikatúrou považované za tzv. sporové konania ovládané dispozičným princípom (teda za konania, v ktorých len strane prislúcha formulovať nimi nastoľované požiadavky a súdom naopak takéto požiadavky len akceptovať alebo neakceptovať, nie však do nich aj akokoľvek zasahovať) a pri vyjdení z uvedeného tak neexistoval dôvod, pre ktorý by sa na riadnej formulácii žalobného návrhu na výrok požadovaného rozhodnutia súdu nemalo trvať aj u žalobkyne z prejednávanej vec. Formuláciu z príslušného hmotnoprávneho ustanovenia „ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával“ totiž nemožno vykladať izolovane od časti ustanovenia reprezentujúcej pravidlo (z ktorého je uvedené výnimkou), teda od prvej časti prvej vety § 79 ods. 1 Zákonníka práce tvorenej slovami „ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí“ a práve z takéhoto kontextu plynie podľa odvolacieho súdu záver, že súd by nemal priamo rozhodovať o skončení pracovného pomeru. Odvolací súd konštatuje, že napriek námietke žalovanej, že odvolací súd vôbec neskúmal v zmysle § 79 Zákonníka práce, či možno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala, žalovaná v konaní pred okresným súdom nežiadala aplikáciu výnimky v zmysle ustanovenia citovaného v odseku 30 a ohľadom uvedeného ani nepodala vzájomnú žalobu. S poukazom na uvedené odseku 31 a 32 má odvolací súd za to, že postup okresného súdu, ktorý ohľadom aplikácie uvedenej výnimky v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce v konaní nič neskúmal bol namieste, preto ani námietka žalovanej nie je dôvodná.