Náhrada trov konania pri zastavení konania

Uznesenie o zastavení konania je z povahy veci vždy rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. V súvislosti s rozhodovaním súdu o náhrade trov konania, ktoré bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby, postupuje súd podľa § 171 ods. 1 SSP o zodpovednosti za procesné zavinenie zastavenia konania. Vo všeobecnosti platí, že zastavenie konania alebo jeho časti zavinil v prípade späťvzatia žaloby žalobca, ktorému je z tohto dôvodu uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Odlišne je však treba posudzovať procesnú situáciu, keď bol žalobca správaním žalovaného po začatí konania vystavený nevyhnutnosti vziať žalobu späť. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 196/2009 uviedol, že „Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu).“