Na rozhodovanie o nároku na náhradu nákladov skúšky vzoriek v súvislosti s kontrolou SOI je daná právomoc súdu

I. Odvolací súd uviedol, že síce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/229/2007 z 28.02.2008, ktoré bolo ako judikát uverejnené pod č. 7/2010 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, vyplýva, že náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavujú trovy správneho orgánu súvisiace s kontrolou vykonávanou Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu a rozhodovanie o uvedených trovách nepatrí do právomoci súdu v občianskom súdnom konaní podľa § 7 ods. 1 a 3 OSP, avšak následne došlo k legislatívnej zmene. K zmene právnej úpravy došlo zákonom č. 78/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.3.2012, ktorým bol do zákona č. 128/2002 Z. z. zakomponovaný ods. 5 k ust. § 7 tohto zákona, ktorý zakotvuje zásadnú právnu úpravu spočívajúcu v tom, že na konanie podľa § 7 ods. 1 až 4, teda na konanie, ktorému bol podrobený v súvislosti s kontrolnou činnosťou samotný žalovaný, sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Na základe tejto legislatívnej úpravy sa v prejednávanej veci nemôže uplatniť zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a náklady skúšok súvisiacich s kontrolnou činnosťou, ktorej bol podrobený aj žalovaný, nemôžu byť považované za trovy správneho konania.

II. Dovolací súd si je zároveň v kontexte riešenej veci vedomý i rozhodnutí kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 7/2016 zo dňa 06.12.2016 a sp. zn. 1 KO/26/2016 zo dňa 07.02.2017, podľa ktorých „Náklady vzoriek a skúšok na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov sú trovami dokazovania v konaní o kontrole vnútorného trhu podľa zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Rozhodovanie o trovách dokazovania, ktoré vznikli Slovenskej obchodnej inšpekcii v súvislosti s kontrolou vnútorného trhu nie je rozhodovaním v súkromnoprávnych veciach, na rozhodovanie preto nie je daná právomoc súdu.“ Predmetom tohto rozhodovania však bol kompetenčný spor medzi správnymi súdmi (tu prvoinštančným krajským súdom) a súdmi civilnými (okresným súdom) a predmetom úvah kompetenčného senátu nebol citovaný piaty odsek ustanovenia § 7 zákona č. 128/2002 Z. z. (výrokom kompetenčného senátu je vyslovenie dôvodnosti nesúhlasu krajského súdu s postúpením veci okresným súdom a určenie, že vecne a miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii je okresný súd). V závere rozhodnutia je výslovne uvedené, že po rozhodnutí kompetenčného senátu a vrátení veci na prejednanie okresnému súdu bude potrebné vec skúmať z hľadiska, či je na prejednanie a rozhodnutie o takomto návrhu daná právomoc súdu v zmysle § 3 CSP.

III. Dovolací súd tak konštatuje, že vzhľadom na priamo osobitným zákonom formulovanú výluku postupu podľa správneho poriadku, ktorým sa žalobca pri svojom postupe voči žalovanému spravuje, je vylúčené, aby vec prejednal orgán v správnom konaní. Pre dovolacie konanie tak možno uzavrieť, že právomoc súdu podľa ust. § 4 CSP je daná.