Možnosť nenariadenia pojednávania a jednoduché právne posúdenie a nespornosť skutkových tvrdení
I. Civilný sporový poriadok nestanovuje, čo je potrebné rozumieť pod jednoduchým právnym posúdením, teda ide o čisto subjektívny pojem. Posudzovanie, či ten ktorý spor spadá do tejto definície je na konajúcom súde. Z uvedeného dôvodu preto strana, resp. strany svojimi rozdielnymi alebo zložito sa javiacimi písomnými vyjadreniami nemôžu do takéhoto posúdenia vniesť prvok, ktorý by súd presvedčil o tom, že v danom prípade nejde o otázku jednoduchého právneho posúdenia.
II. Nespornosť skutkových tvrdení strán je skôr pojmom dôležitým pre hodnotenie vykonaného dokazovania a zistenia skutkového stavu. Zavedenie tohto pojmu ako kritéria pre nenariadenie pojednávania je na hrane prípustného odchýlenia sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti, keďže jediným možným výkladom tohto pojmu možno dospieť k záveru, že skutkové tvrdenia možno považovať za nesporné v tom prípade, ak sa žalovaný v lehote stanovenej súdom podľa § 167 ods. 2 C.s.p. k žalobe nevyjadril, resp. vyjadril takým spôsobom, že skutkové tvrdenia žalobcu žiadnym spôsobom nespochybnil.