Možní pôvodcovia prenasledovania v prípadoch ochrany utečencov
Ženevský dohovor vo svojom znení neobsahuje nijaké ustanovenie vymedzujúce možných pôvodcov prenasledovania a nevyžaduje, aby bolo prevádzané iba štátnymi orgánmi. I keď sa spočiatku dohovor spájal len s prenasledovaním štátneho pôvodu, v praxi sa ukázalo, že utečenci v niektorých prípadoch potrebujú ochranu pred prenasledovaním spôsobeným i súkromnými osobami. Na túto skúsenosť naviazala aj kvalifikačná smernica (SMERNICA RADY č. 2004/83/ES z 29.04.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu) a obsah poskytovanej ochrany, ktorá vo svojom čl. 6 vymedzila za pôvodcov prenasledovania okrem štátu, strán, organizácií ovládajúcich štát alebo podstatnú časť územia štátu aj neštátnych pôvodcov, ak je možné preukázať, že predchádzajúci potenciálny pôvodcovia prenasledovania, ani medzinárodné organizácie nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Rovnako aj zákon o azyle vo svojej definícii pojmu prenasledovanie v § 2 ods. 8 zákona o azyle uviedol možnosť za prenasledovanie považovať jednanie súkromných osôb za okolností podobných ako v kvalifikačnej smernici.