Mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) v trestnom súdnom konaní

Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že napriek charakteru a povahe mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v trestnom súdnom konaní, ktorými sa do istej miery odlišuje od základného súdneho konania, je z pohľadu ústavnokonformného chápania výkonu súdnej moci zásadne neprípustné, aby vznikla pochybnosť o tom, či dovolací súd mal pri rozhodovaní k dispozícii základný trestný spis, a to bez toho dôsledku, že všeobecný súd následne takúto pochybnosť hodnoverným spôsobom nevyvrátil. Zistené pochybenie (rozhodovanie súdu bez súdneho spisu), ktoré v okolnostiach danej veci považoval Ústavný súd Slovenskej republiky za dostatočne preukázané, je preto z pohľadu ústavnokonformnej ochrany základných práv, resp. slobôd také závažné, že samo osebe je postačujúcim dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“). Rozhodovanie najvyššieho súdu o dovolaní bez základného trestného spisu už z pohľadu objektívneho zakladá arbitrárnosť takéhoto rozhodnutia, a to bez ohľadu na existenciu osobitného zberného spisu dovolacieho súdu obsahujúceho iba niektoré z relevantných podkladových listín. Súdny spis totiž nedisponuje iba administratívnou podobou a prípadným administratívnym následkom. Súdny spis predstavuje predovšetkým súbor skutkových a právnych listín a postupov, ktoré sú v okolnostiach danej veci určujúce pre rozhodovanie o trestnej veci sťažovateľa, t. j. aj o vine a treste, a to bez ohľadu na skutočnosť, že trestná vec sťažovateľa bola právoplatne skončená a najvyšší súd posudzoval mimoriadny opravný prostriedok, ktorý podal sťažovateľ.

Nevyhnutnou podmienkou na založenie svojvôle je vykročenie konajúcich (interpretujúcich) subjektov z mantinelov vymedzených právnym rámcom, t. j. porušenie práva. Ide pritom o také porušenie práva, ktoré zahŕňa akýkoľvek postup subjektov smerujúci k dosiahnutiu výsledku realizácie práva (resp. chceného cieľa), ktorý nie je odrazom postupu právnym poriadkom výslovne či obsahovo (implicitne) predvídaného. Táto nezhoda s právnym poriadkom či vykročenie z jeho rámca pritom obsahuje v sebe všetky fázy (dielčie časti) autoritatívnej aplikácie práva. Týmito fázami sú, inak povedané, celý proces zisťovania skutkového stavu (questiones facti), proces právneho posúdenia (questiones iuris) a následne aj vydanie rozhodnutia vrátane jeho dostatočného racionálne obhájiteľného a týmto spôsobom aj ex post preskúmateľného odôvodnenia. Svojvoľné konanie z pohľadu praktického a jeho konkrétna právna relevancia sa musia vždy nevyhnutne premietnuť do hodnotenia celého procesu realizácie (aplikácie) práva. Z týchto dôvodov je toto konanie potrebné považovať za neprijateľné. Pri takomto praktickom pohľade treba rozlišovať vlastné porušenie práva, ako aj zohľadniť jeho intenzitu, a to posúdením procesu ako celku, resp. jeho výsledku v tom zmysle, či predmetné dielčie porušenie malo na jeho konečnú podobu veľký vplyv alebo iba nezanedbateľný význam. Rozhodovanie (nielen) dovolacieho súdu bez základného súdneho spisu hraničí podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky s odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae).