Ľudská dôstojnosť mentálne postihnutých sa musí rešpektovať v rovnakej miere ako u iných osôb; aj konanie lege artis môže zasiahnuť do osobnostných práv

I. Ľudská dôstojnosť je teda pre všetky fyzické osoby rovnaká bez ohľadu na ich spoločenský status a je teda chránená pred zásahmi, ktoré by viedli k zníženiu ľudskej dôstojnosti, tak aby bolo s človekom zaobchádzané ako s predmetom. Preto nie je možné, aby bola ľudská dôstojnosť u hendikepovaného človeka na inej úrovni než u človeka zdravého. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti je nevyhnutné pre všeobecný rozvoj fyzickej osoby, pre kvalitu jeho života i plné využitie jeho osobnostných práv, a preto je potrebné maximálne sa vyvarovať zásahov do tejto osobnostnej sféry. Preto rozsah ľudskej dôstojnosti nemožno znižovať ani podľa druhu ochorenia, obzvlášť vo vzťahu k mentálne postihnutej osobe, ktorá sama nemá možnosti sa účinne týmto útokom brániť.

II. Je nevyhnutné, aby sa prípadné zásahy do osobnostných práv skúmali komplexne a ich posúdenie sa neobmedzilo iba na skúmanie, či konanie bolo lege artis či non lege artis, pretože to by bolo z hľadiska možných zásahov do osobnostných práv nedostačujúce. Možno si totiž predstaviť konanie, ktoré z lekárskeho hľadiska bude posudzované ako konanie lege artis, a teda nebude zásahom do práva na život a zdravie, ale súčasne môže byť zásahom do inej zložky osobnostného práva, napr. do práva na súkromie (napr. lekársky zákrok bez informovaného súhlasu pacienta). Preto je zrejmé, že pokiaľ sa dovolateľka domáha ochrany osobnosti do viacerých zložiek (do ochrany života a zdravia, súkromia a ľudskej dôstojnosti), je potrebné skúmať všetky zložky osobnostných práv jednotlivo. Inak povedané, skutočnosť, že bol postup posúdený z medicínskeho hľadiska lege artis, potom automaticky neznamená, že iná dielčia zložka osobnostných práv nemohla byť týmto postupom neoprávnene zasiahnutá.