Limity voľnej úvahy súdu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru má aj osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskorom konaní bola spod obžaloby oslobodená alebo ak bolo trestné stíhanie proti nej zastavené, hoci nárok na toto odškodnenie jej vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

Pokiaľ však ide o výšku prisúdeného nároku 120 000 Eur je dovolanie generálneho prokurátora dôvodné. Súdy správne vychádzali z ustanovenia § 136 O. s. p., ktorého použitie prichádza do úvahy najmä v situáciách, kedy je nárok preukázaný čo do jeho základu (ako v predmetnej veci), ale jeho výšku možno zistiť len s nepomernými obtiažami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Určenie výšky nároku však nie je záležitosťou takej voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie takých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí.

Mimoriadne dovolanie súdom dôvodne vytýka, že pri určení výšky priznaného nároku nevzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad ustanovenie § 5 ods. 1, druhá veta zákona č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorej ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

Dovolací súd taktiež nepovažuje za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy 120 000 Eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková ujma žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote uvedená a bližšie popísaná v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody (v trvaní päť mesiacov) väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

Nemožno tiež opomenúť ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07), v ktorom ESPĽP 17. júla 2012 rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8 000 Eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume 1 970 Eur. Sťažovateľ ale požadoval sumu 163 646 Eur. V tejto veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59; Kormoš ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne neodlišuje.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.