Ľahkomyseľné konanie policajta

I. Za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika výkonu štátnej služby. Ľahkomyseľné konanie policajta je samostatným dôvodom iba pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti. Ide o prípady, keď spôsob konania policajta pri určitom služobnom úkone (v danom prípade konkrétne počas výkonu služby pri činnosti, ktorá je obvyklá pri plnení služobných úloh) neupravuje žiaden právny predpis, rozkaz, alebo pokyn prijatý za účelom zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri výkone štátnej služby a požiarnej ochrany, pričom služobný úrad sa môže zbaviť čiastočne zodpovednosti, ak preukáže, že konanie policajta možno charakterizovať ako nebezpečné riskovanie alebo hazardérstvo, keď si policajt vzhľadom na konkrétnu časovú aj miestnu situáciu na pracovisku počína spôsobom, pri ktorom vedome podstupuje riziko hroziaceho nebezpečenstva ujmy na zdraví.

II. Na rozdiel od bežnej neopatrnosti a konania plynúceho z rizika výkonu štátnej služby, o ktorých zákon výslovne stanovuje, že ich za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať, sa pre naplnenie skutkovej podstaty vyžaduje tzv. „vyšší stupeň“ ľahkomyseľnosti – tzv. kvalifikovaná ľahkomyseľnosť, t. j. že policajt vedel alebo vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti musel vedieť, že si svojím konaním môže privodiť úraz. Inak povedané, zo strany policajta bolo možné teda objektívne očakávať, že si vie vyhodnotiť, kedy si môže spôsobiť ujmu na zdraví, a že sa takému rizikovému konaniu vyhne. Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť splnená súčasne, aj keby konanie policajta bolo možné kvalifikovať ako riskantné alebo hazardné, je, aby si policajt počínal takým spôsobom, že vedome podstupuje riziko hroziaceho poškodenia zdravia, a toto konanie je v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa, pričom nejde o činnosť, ktorú služobný úrad trpí alebo toleruje. Pokiaľ by si takto počínali aj ostatní policajti, nemohla by byť naplnená skutková podstata zakotvená v § 175 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z. z.

III. Je nepochybné, že policajt je síce všeobecne povinný zachovávať pri plnení služobných úloh alebo v priamej súvislosti s ním vždy taký stupeň pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý, objektívne vzaté, je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na zdraví. Od policajta však nemožno požadovať, aby predvídal každý v budúcnosti možný vznik škody, a tým vznik škody úplne vylúčil. Liberačný dôvod spočívajúci v tzv. kvalifikovanej ľahkomyseľnosti policajta navyše predpokladá stav, keď vedome, úmyselne koná spôsobom, ktorý možno označiť za životu a zdraviu nebezpečný a riskantný. V predmetnej veci by taký stav mohol nastať v prípade, ak by žalobkyňa dolu schodmi bežala, prípadne by z určitého stupňa poschodia na medziposchodie zoskočila. Takéto konanie žalobkyne však preukázané nebolo, pričom v tomto smere dôkazné bremeno prislúcha výlučne príslušnému služobnému úradu.