KS Banská Bystrica: Právom vymáhať poistné na zdravotné poistenie treba v súvislosti s jeho premlčaním rozumieť právo ho aj reálne vymôcť, nestačí len iniciovať exekúciu

I. Základnou odvolacou námietkou žalobcu bolo tvrdenie, že žalobca si všetky svoje pohľadávky, ktoré vznikli z titulu právoplatných rozhodnutí (výkazov nedoplatkov) uplatnil v exekučnom konaní včas v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a pred uplynutím trojročnej premlčacej doby začal pohľadávky na poistnom exekučne vymáhať. Žalobca s popretím pohľadávok žalovanou, správkyňou konkurznej podstaty úpadcu nesúhlasil a namietal, že v priebehu plynutia premlčacej doby včas uplatnil svoje právo návrhom na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora, pričom premlčacia doba počas exekučného konania podľa názoru žalobcu neplynie a keďže jednotlivé exekučné konania do dňa vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu neboli právoplatne ukončené mal za to, že k premlčaniu pohľadávok žalobcu nedošlo.
II. Záver súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie analógie iuris je v súlade s čl. 2. ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd prvej inštancie vyložil svoj záver o nemožnosti aplikácie ust. § 112 OZ prostredníctvom analógie iuris v súlade s citovanou zásadou v čl. 2. ods. 2 Ústavy SR upravujúcou limity konania štátnych orgánov v rozsahu zákonom daných kompetencií, ktorá je opačnou zásadou konania a správania subjektov v súkromnoprávnej sfére, kde sa vychádza z princípu čo nie je zakázané je dovolené.
III. Keďže zákon o zdravotnom poistení neupravuje otázku spočívania premlčania práva vymáhať poistné, neodkazuje vo svojom texte ani na primeranú aplikáciu Občianskeho zákonníka, vylučuje použitie ustanovení správneho poriadku, vychádzajúc z ústavných limitov konania štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) podľa čl. 2. ods. 2 Ústavy SR a vychádzajúc aj zo zásady ochrany práv súkromných subjektov verejnoprávnych vzťahov, keď aplikácia analógie iuris na ich ťarchu nepripadá do úvahy, potom súd prvej inštancie postupoval správne, keď prostredníctvom analógie iuris neaplikoval ust. § 112 OZ na spočívanie premlčacej lehoty vo verejnoprávnom vzťahu.