Kritéria pre posúdenie nekonania sudcu ako disciplinárneho previnenia

Nekonanie sudcu v jednej z pridelených vecí sa stáva disciplinárnoprávne relevantným konaním, ak bol s ohľadom na okolnosti v danom čase povinný konať práve v tejto veci, a to aj na úkor konania v iných veciach alebo vykonávania iných úkonov.

Riešenie kolízie povinností, ktorá vzniká pri nadmernom počte pridelených vecí alebo pri kolízii povinností, je tak v konečnom dôsledku výsledkom pomerovania (váženia) záujmov, ktoré odôvodňujú, aby sudca konal práve v určitej veci, a to aj na úkor iných vecí. Sudca tak musí konať v takých veciach, na ktorých je „väčší záujem“ než na iných. Samozrejme, posúdenie otázky, na čom je väčší záujem, nemôže byť vecou ľubovôle sudcu. To, že na konaní v určitej veci je väčší záujem než na konaní v inej, môže byť odôvodnené samotným zákonom, ak ustanoví, že určité veci sú dôležitejšie než iné; môže tak urobiť výslovne alebo napríklad aj určením lehôt na vybavenie takejto veci.

Ak zákon takúto úpravu neobsahuje, musí byť vyšší záujem na veci odôvodnený zmysluplnými (racionálnymi) kritériami vychádzajúcimi z hodnotového nastavenia právneho poriadku. Takými kritériami môžu byť najmä kritériá predmetu konania, ktoré uplatňuje ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto kritériá rozoznávajú veci s bežnou rýchlosťou konania, veci s osobitnou rýchlosťou konania a veci s mimoriadnou rýchlosťou konania (tzv. posudzovanie veci z hľadiska ich významu pre účastníka - stranu).

Medzi vecami rovnakej dôležitosti zasa zásadne rozhoduje „vek“ veci, teda čas, ktorý uplynul odvtedy, čo sa v danej veci začalo konanie. Zásadná povinnosť uprednostniť „staršie“ veci pred novšími totiž vyplýva z toho, že čím je konanie dlhšie, tým viac zasahuje do základných práv účastníkov (strán). Spomedzi inak rovnakých vecí je tak zásadne potrebné uprednostniť veci reštančné a medzi nimi zasa veci staršie pred vecami, ktoré na súd napadli neskôr.