Kontradiktórnosť konania

I. V správnom súdnom konaní týkajúcom sa preskúmavania zákonnosti rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy vo veciach správneho trestania možno identifikovať dva rozmery týkajúce sa jeho kontradiktórnosti. Prvý (obligatórny) spočíva v kontradiktórnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným orgánom verejnej správy, ktorý v administratívnom konaní logicky nebol vo vzťahu k žalobcovi v kontradiktórnej ale vrchnostenskej pozícií, pretože nebol účastníkom konania ale orgánom rozhodujúcim vo veci. Druhý (fakultatívny) rozmer je premietnutím kontradiktórnosti z administratívneho konania do správneho súdneho konania a vzťahuje sa na navrhovateľa a obvineného zo správneho deliktu v širšom zmysle. Normatívnym následkom tejto kontradiktórnosti je potom priznanie postavenia účastníkov správneho súdneho konania všetkým účastníkom kontradiktórneho vzťahu v zmysle § 32 ods. 1 SSP.

II. Nekonanie so všetkými normatívne ustanovenými účastníkmi konania, za predpokladu ich zistiteľnosti zo žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia, resp. obsahu administratívneho spisu, zakladá vo veci vydanému rozhodnutiu vadu zmätočnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP, pretože nesprávnym procesným postupom správneho súdu bolo znemožnené účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

III. Nemožno totiž akceptovať taký stav, v rámci ktorého by sa v správnom súdnom konaní úplne sa vymykajúcom z kategórie spravodlivého procesu mohol v dôsledku procesnej vady domáhať ochrany len jeden z dvoch účastníkov administratívneho konania s protichodnými záujmami. Inak povedané v nespravodlivom konaní sa nik sa nemôže domáhať spravodlivosti, čo vo svojej podstate zodpovedá v procesnej podobe rímskej zásade "ex iniuria ius non oritur" (z nepráva nemôže vzniknúť právo).