Konanie právoplatne neskončené ani po viac ako 23 rokoch od jeho začatia

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ÚS SR v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú:
a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
b) správanie účastníka súdneho konania a
c) postup samotného súdu.

Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Predmetom konania pred okresným súdom je vydanie nehnuteľnosti na základe uplatnenia reštitučného nároku podľa príslušných ustanovení zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Nehnuteľnosť sa nachádza na území SR, pričom sťažovatelia ako účastníci konania sa dlhú dobu zdržiavali v zahraničí a aj niektorí účastníci na strane odporcov majú trvalé bydliská v zahraničí. ÚS SR z vecného hľadiska pripúšťa, že ide o zložitejšie konanie aj vzhľadom na nutnosť vyhotovovania prekladov a doručovania zásielok do zahraničia, čo však na druhej strane okresný súd nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania v čase rozhodovania o sťažnosti ÚS SR.

Objektívnou okolnosťou, ktorá taktiež prispela k dĺžke konania, bolo aj úmrtie odporkyne v šiestom rade žijúcej v zahraničí a zisťovanie okruhu dedičov po nej. Podľa názoru ÚS SR predmetné konanie po právnej stránke nie je zložité, tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom v súčasnosti už existuje dostatok stabilizovanej judikatúry upravujúcej postup pri rozhodovaní uvedených sporov. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom, podľa ktorého ÚS SR z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. ÚS SR konštatuje, že aj sťažovatelia majú určitý podiel na spomalení priebehu napadnutého konania, a to najmä v období od 20. októbra 1991 do 3. septembra 1999, keď ich právny zástupca opakovane okresný súd informoval o neprítomnosti sťažovateľov na území SR v dôsledku ich „dlhodobého misijného pobytu v USA“, pričom v podaní z 3. septembra 1999 okresnému súdu oznámil, že nemá vedomosť o tom, kde sa sťažovatelia nachádzajú a že už viac ako rok s nimi nebol v kontakte.

Uvedenú okolnosť, rovnako ako aj rozšírenie návrhu o ďalších odporcov až po ôsmich a následne po dvanástich rokoch a zmenu žalobného návrhu v roku 2013, ÚS SR pripísal na ťarchu sťažovateľov ako nepripravenosť na vedenie súdneho sporu a zohľadnil ich pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia, rovnako ako okolnosť, že štyri pojednávania boli odročené z dôvodov na strane sťažovateľov.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ÚS SR zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu. Bez zreteľa na vznik právomoci ÚS SR v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľky prerokovala na okresnom súde podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ÚS SR už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993 (m. m. IV. ÚS 47/03).Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ÚS SR prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup v prevažnej časti priebehu napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť.

Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ÚS SR nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu. ÚS SR v súvislosti s hodnotením priebehu napadnutého konania zdôrazňuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, že konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 23 rokoch od jeho začatia.